........Čarodejnice varili tak dobre, že neraz bolo temer nemožné aspoň nepoochutnávať všetky tie dobroty, čo sa kopili na stoloch, boli naskladané na policiach v komore, alebo priamo tancovali po tanieroch. Dievčatko si zvyklo sedieť za veľkým pracovným stolom v hlavnej kuchyni a sledovať ich pri práci. Stôl bol obrovský, bol to vlastne pôvodne jedálenský stôl pre dvanásť ľudí, ale samozrejme, že pre obe čarodejnice nestačil a často bol taký zaprataný, že Dievčatko spoza tých všetkých vecí, ktoré boli na ňom, ani dobre nevidelo, čo robia. Vyliezlo teda na stoličku, sadlo si na jej operadlo, nohy dalo na sedadlo a potom sa pýtalo : „Čo to robíte? Čo je toto? A čo to bude, keď to bude? Na čo to slúži a ako to bude vyzerať a ako to účinkuje....? A čo je v hentamtom hrnci?“ Našťastie Seelia a Nanet nevedeli, že sa takto nemá sedieť, že je to neslušné a zakázané a ktovie čo ešte, nechali ho tak a vysvetľovali mu, čo a ako robia. Čarodejné odvary, ktoré vyrábali boli rôznorodé vôňou farbou i chuťou. Tety ich pripravovali pre seba i pre široké okolie. Niektoré sa pili horúce, iné studené. Jedny boli ako polievky a druhé len také nič, samá voda. Niečo sa ani nevarilo, len sa máčalo i po celé týždne v nejakej tekutine a potom sa to cedilo alebo mixovalo. No a suroviny boli ešte rôznorodejšie. Niekedy v odvare bola len jedna jediná rastlinka, ale niekedy tam bolo vecí! Ak by sme tu chceli napísať zoznam zaplnil by nám aj niekoľko strán. Keď tak rozprávali o čarovaní a o čarodejných lektvároch, Dievčatko sa dobre bavilo a bodaj by nie, často mali poznámky ako: „...ale pozor, keď to zamiešaš sprava doľava, tak to vybuchne...“ alebo „...pri tomto nesmie byť prievan, mne raz sfúklo šupinku z vlasov do kotla a tri roky som mala ľavú polovicu hlavy neviditeľnú. Vieš, aké šialené účesy som musela nosiť, aby som to zamaskovala?...“ Ale ich reči o receptoch plných tajných postupov a tých najexotickejších surovín Dievčatko beznádejne nudili. Klipkalo pri nich očami plných sĺz z toho, ako sa snažilo potlačiť zívanie nuž a keď sa mu zazdalo, že už „môže“, to jest, že už hovorili o jedle dosť dlho, snažilo sa tému rozhovoru zmeniť. Niekedy to bola však úporná práca. Ak mali práve tú „správnu náladu“ vyzeralo to asi takto : „...a  zoberú sa čerstvo upečené vanilkové rohlíčky s nachavajskými orieškami, usušia sa rýchlo na troch listoch šťaveľa z lúky na východnej pláni, ale pozor, na zľahka vyhriatej poželeznenej platni a zomelú sa striebornom strúhadle na jemnú strúhanku. V žiadnom prípade sa nesmie použiť obyčajné strúhadlo! Tak to robia iba barbari! To sa potom nedá jesť. Pridáš štyri stredne veľké kvapky rozmarínového odvaru a...“ A takto to šlo stále dookola. Dievčatko sa šikovne skúsilo vložiť do debaty: „Ozaj Sagartia mi  dnes rozprávala, že keď jej manžel plával v južných moriach počul, že na jednom z Carteianskych ostrovov žijú leguány a tie sú vraj tak rýchle a obratné, že vykynožili všetko živé na ostrove a keď už nemali čo žrať, museli sa preorientovať a začať loviť ryby...a ak sa tam niekto nič zlé netušiac pripláva, napadnú ho ešte vo vode – naskáču vraj do člnov a ak je to menšia loď dostanú sa i na palubu...je to pravda?“ „Áno je ...a pojedli i väčšinu druhov hmyzu a ani včely tam nie sú a následkom toho je tam veľmi špecifická vegetácia,“ riekla Nanet. Seelia to potvrdila a dodala :„Dokonca sme tam raz boli na bylinky...ale tie leguány sú nechutné...pokúsili sme sa ich upraviť, ale naozaj to nešlo.Dusili sme ich skoro štyri hodiny, potom sme ich museli vybrať a rozklepať a zasa dusiť...“ „Bolo to jedno z najhorších druhov mäsa, aké sme kedy mali, naozaj horší bol už iba ten osemstoročný papagáj, ktorého urobila Ocilina mama,“zaspomínala zasnene Nanet. „Ešte ho i posypala kôprom, kto to kedy videl...Nikto neje papagáje s kôprom!“ „Nikto neje papagáje vôbec,“ podotklo Dievčatko. „Noooo,“uškrnuli sa sestry. Ale ono sa rýchlo snažilo hovoriť konečne o niečom inom ako o jedle : „Uf, keď si len predstavím tie leguány, hneď mi behajú zimomriavky po chrbte... Niektoré sú vraj veľké ako krokodýly.“ „To si ich ani neochutnala, to by sa ti ešte aj dvíhal žalúdok...“ „...ale priznám sa, že neviem potlačiť svoju zvedavosť a šla by som sa tam pozrieť.“ „Prines mi guľu, miláčik a ja ti ukážem, ako to tam vyzerá a hneď ťa to prejde...kde sme to boli...a tie rohlíčky. No ale nemusia sa tam použiť iba vanilkové rohlíčky, môže tam byť aj cestíčko najlepšie z tapioky a cíceru a...“ Dievčatko sa o chvíľu vrátilo i s guľou a znovu sa pokúsilo zaviesť reč na inú tému: „A čo Hlavná čarodejnica nemá guľu? Naozaj sa nemôže teraz na nás pozerať?“ „Nemôže nás vidieť, ani žiadnu inú čarodejnicu, sme chránené kúzlom.“ „A čo ja?“ „Neboj sa, je o to postarané... tiež ťa nemôže vidieť, veď sme ti tu už vysvetľovali...“ „Keď sme už spomínali Ocilu, pamätáš sa, ako sme u nej naposledy jedli tie výborné pirôžky a Ocila nám ani za svet nechcela dať recept, ale i tak sme uhádli, čo tam bolo.“ „A urobili sme ich ešte lepšie.“ „Aj vyzerali ešte lepšie ako tie jej, dala tam priveľa šafránu a ...“ „Vy sa s Ocilou neznášate?“, zamiešalo sa zasa Dievčatko. „Poznáme sa ňou rovnako dlho ako s Brigisen a Fréres...teda prakticky od narodenia, ale je to niečo úplne iné.“ „Ona je taká nepríjemná čarodejnica. Dokonca je chrústov! Naozaj, nesmej sa. Pečie ich a nakladá do fliaš.“ „Ktovie, čo ste už u nej pojedli a ktovie, čo dala do tých pirôžkov, že vaše chutili lepšie...“ „Ona nevarí prakticky nikdy, len ak je sezóna chrústov, zavára o dušu, to sa zásobí na celý rok. Tie pirôžky nachystala vlastne jej mama, inak medzi nami tiež hrozná osoba, ešte horšia ako Ocila i keď sa musí priznať, že variť teda vie...“ „Tak prečo ta chodíte?“ „To vieš staré vzťahy.“ „A čo ten hrozný papagáj?“ „Ach to? To bola vojna...“ „Aká vojna?“ „Keď sme boli malé, bola vojna...Vtedy nebolo čo jesť. Párkrát sme prežili len vďaka Ocilinej mame. Piekla nám chlieb z kôry a prútia. Bol horký a rozsýpal sa. Ale prežili sme.“ „Asi aj vďaka chrústom,“ zasmialo sa Dievčatko a čarodejnice scepeneli od úľaku.....    vvvvvvvvvvvvvvvvvv   .........Prešli dĺhé predĺhé hodiny a Nanet a Seelia len rozprávali a rozprávali a stále sa im nechcelo zísť z tých nadoblačných výšin nadol. Dievčatko s nimi behalo po všetkých chodníčkoch v ich pamäti, bojovalo v krvavých bitkách, počulo ryk zvierat i plač a stony umierajúcich. Videlo trblietať sa hviezdy a lietať prízraky oproti veľkému Mesiacu, dych sa mu tajil nad záhadami, nadchýňalo sa nad hrdinstvom a šikovnosťou obyčajných ľudí. Sledovalo niť rozprávania a dávno stratilo pojem o plynutí času. Hlava sa mu motala, akoby ho otáčali hodnú chvíľu so zaviazanými očami. V šere pred ním vyvstávali obrazy bojovníkov, pevností a čiernych veží. Sledovalo kruté boje v močiaroch, z ktorých sa ani víťazi už nikdy nedostali. Videlo pyšné lode klesať na dno oceánu a žaslo, lebo si uvedomilo, že teraz je i ono samo súčasťou týchto udalostí a že veci o ktorých mu rozprávali sa stali jeho rodine a jeho predkom. Hovorili mu príbehy, pri ktorých cítilo volanie diaľok a dobrodružstva. Vnorilo sa do nich, až stratilo časť svojho ja a prežívalo všetko spolu s hrdinami. Triaslo sa s nimi od strachu i bojovalo... a keď sa prebralo z okúzlenia, oprelo sa o operadlo kresla, nahmatalo mäkkú látku pod prstami a akoby bolo po prvýkrát pocítilo sladkosť ich domova. „Som predsa doma,“ uvedomilo si na okamih, ale hneď za tým sa vrátilo nazad k príbehom a rozmýšľalo,čo by ono samo robilo, keby ... V tom mu nahlas zaškvŕkalo v brušku. „Úha,“vyskočili obe čarodejnice ako na povel, „ale sme sa zarozprávali. Úplne sme zabudli na jedlo. Máš chuť na palacinky? S čučoriedkami, čokoládou a so šľahačkou by mohli byť výborné. Čo povieš?“ Dievčatko s pusou plnou sliniek prikývlo..... í  ...nazad k úryvkom       Ilustrácia na tejto stránke bola prevzatá z nasledovnej webstránky: Fantasy Art Design Wallpapers: