...Kapitán si s chuťou ujedal a zapíjal to chladeným pivom priamo z malého súdka. Dievčatá sa v jeho prítomnosti neopovážili ani pípnuť. Potom už bol čas ísť do postele. „Nechceš mi ešte ukázať tie huby, ako si sľúbila?“ opáčilo Dievčatko a Dinita až zhýkla nad tou opovážlivosťou. Vyplašene pozrela na kapitána, ale ten sa len usmieval spopod fúzov na Sagartiu. Dinita bola celkove akási tichá, očividne nebola na takéto výlety zvyknutá. „Ale isteže,“ Sagartia podišla k oknu a otvorila ho a z parapetu vzala malú, žiarivú guľku a podala ju Dievčatku. To ju opatrne vzalo do ruky. Bolo to vskutku nádherné. Mäkké svetlo sa jemne hýbalo a tekalo v žilkách po jej povrchu. „Žiaria menej ako sviečka, ale  vietor ich nesfúkne,“ podokla Sagartia, „niektorí sedliaci si dopestovávajú vlastné huby v pivniciach, ale tie svietia ešte slabšie, ako tie trpazlícke. Niekde na vidieku si ich ľudia napichujú na vidlicovito rozvetvené konáre, ktoré nosia pred sebou, jedna huba hore, jedna dole, aby vôbec dosvietili na zem. Ale je to praktické, sú vždy po ruke a nič nepodpália.“ Dievčatko neskôr videlo ľudí, čo si ich fešácky napichli na klobúk i na topánky a keď chodili žiarilo to všade navôkol. Večer dali dievčatá spať do izby v podkroví, s oknami otočeným k moru. V rohu tam stála starožitná liatinová pec.Boli tu dve detské postele a detské stolíky a skrinky a malé námornícke truhličky.Po stenách boli namaľované lode a ostrovy a plávali tam rybičky a lietali čajky.Táto izba asi kedysi patrila Sagartiiným synom.Asi ju už dlhšie nepoužívali a nuž tam pán kapitán poriadne vyvetral. Bola tam hrozná zima. Dinita sa šla ešte umyť a Dievčatko sa rozhodlo, že zakúri. Otvorilo všetky dvierka na peci, ale bolo ich akosi priveľa. Za tými najväčšími našlo kopu dreva už pripravenú ako na oheň. Nevedelo ju však podpáliť, hoci sa veľmi snažilo. Drevo nie a nie horieť a bolo to jeho šťastie, lebo to miesto, kde sa pokúšalo založiť oheň, bol len skladovací priestor na drevo, aj keď bolo uložené na rošte. Dinita sa vrátila do izby a keď videla, čo to jej kamarátka vystrája celá zdúpnela. Uhasila tlejúce polienka a urobila oheň v piecke na celkom inom mieste. Smiala sa a krútila nechápavo hlavou. No zahanbenej kamarátke sľúbila, že to nikomu nevyzradí. Úbohé Dievčatko sústavne narážalo na to, že nevedelo niečo, čo tu vedeli aj malé deti.   Ráno sa vybrali spolu so Sagatiou poobzerať sa po mestečku a nakúpiť. Na obchodoch neboli žiadne nápisy, ale viseli tam vývesné štíty. Napríklad tam bola vyvesená topánka a to znamenalo, že tu topánky nielen predávajú, ale i šijú a opravujú. Niekde mali na štíte niečo namaľované a niekde mali vyvesený hotový výrobok  -  celý hrniec, alebo jazdecké sedlo, alebo i celú kolekciu predmetov. Ľudia v mestečku boli už na prvý pohľad mohutní a dobre stavaní, mali takmer atletické postavy. Málokto bol tlstý a málokto bol plešatý. Avšak mnohým starým ľuďom tam chýbali zuby na čo Dievčatko nebolo zvyknuté. „Tak teda neviem, či mali dedkovia a babky u nás lepšie zuby, alebo všetci nosili protézy.“ Keď sa prechádzali po uliciach bolo zrejmé, že ľudia v mestečku si Sagartiu vážia. Každý ju zdravil a i Dinite a Dievčatku sa všetci prihovárali a s úsmevom mu odporúčali výborného obuvníka konča námestia, čo ho dosť znervózňovalo. Všetci boli slávnostne vyobliekaní a dobre naladení, na námestí boli stánky so rozličnými čačkami a dobrotami a Dievčatko si opäť uvedomilo, ako ho tety svojou kuchyňou rozmaznali. Nemalo na nič chuť a keď aj zo zdvorilosti niečo ochutnalo, vždy to oľutovalo. Našťastie, nikto si nič nevšimol. Dinita si kúpila v stánku rôznofarebné stužky a veľmi sa čudovala, že Dievčatko nikde nič nechcelo. „Ak nemáš peniaze, požičiam ti,“ ponúkla váhavo a očividne si vydýchla, keď Dievčatko odmietlo. Bola celkom fajn, ale s Laurou sa fakt nemohla rovnať. Prežili veselý deň a večer bol ohňostroj, čo Dievčatko trochu zarazilo, ale potom si spomenulo, že ohňostroje robili už starí Číňania. Obdivovalo nádherné farebné prstence, roje hviezdičiek a kytice iskier. Ohňostroj bol stále väčší a zložitejší a ľudia navôkol híkali od nadšenia. Dievčatko so zatajeným dychom sledovalo celé rozkvitnuté lúky a zanimované iskrivé krajinky. „Teda takýto ohňostroj som ani u nás nikdy nevidela,“ zašepkalo ohromene Sagartii do ucha. „To určite nie,“ zasmiala sa tá na oplátku, „na malom ostrove by ste si nikdy nemohli dovoliť majstra Turletta,“ a ukázala na neďalekú tribúnku, kde stál vysoký majestátny čarodejník v tmavom rúchu. Mal prešedivelé dlhé vlasy a dlhú bradu, ako nejaký čarodej z rozprávky a žiariacimi očami sledoval rozsvietenú oblohu. Zodvihol ruku a z dlhej, zlatistej tyče vystrelil roj iskier, ktorý sa sformoval do tvaru ohnivého koňa a precválal tesne ponad hlavy ohromených divákov. Vypukol nadšený potlesk. Dievčatko sa uškrnulo: „ Tak preto! Malo ma napadnúť, že sa z týmto divadlom bude skrývať nejaké kúzlo. Ľudia tu jednoducho sami ani nepohnú rozumom, spoliehajú sa len a len na mágiu. U nás, v normálnom svete ľudia dokázali viac bez kúziel, ako tu spolu s čarodejníkmi a všetkými ich schopnosťami.“   Tri dni zbehli ako voda a bol čas ísť domov....   vvvvvvvvvvvvvvvvvvvv     ....„Seelia, pomoc,pomóóóc!“ kričala so smiechom Nanet a rozplynula sa vo vzduchu.“ Po Saddinom odchode sa ich život vrátil do starých koľají. Keď bolo pekne, Dievčatko sa hralo s Dinitou v záhrade, alebo sa vybralo, pod prísnym dohľadom starého Feyna, na objavné výpravy po okolí a keď pršalo, Seelia a Nanet si mohli byť isté, že ho nájdu schúlené aj s nejakou knihou v pohodlnom kresle vo výklenku knižnice, odkiaľ malo nádherný výhľad na ovocný sad a lúky až k modrastým horám na obzore. Ako dni plynuli a Dievčatko si zvykalo na nový život, začalo mať pocit, akoby jeho život predtým snáď ani neexistoval, akoby to bol iba sen, alebo skôr akoby všetko čo prežilo predtým sa ani nestali jemu, ale komusi inému. Ten jeho pôvodný svet bol tak iný, že jediné, čo ho s ním spájalo, i keď  to bolo na prvý pohľad čudné, boli Seelia a Nanet a ich spomienka na babičku. I keď niekedy Dievčatku zrazu z ničoho nič chýbali veci, až sa čudovalo. Napríklad si predstavilo chuť a vôňu horčice a čo by ho predtým ani vo sne nenapadlo, zatúžilo po nej. Nevedno prečo, horčicu tu veru nemali. Keď tak nad tým rozmýšľalo, veľmi mu chýbali najmä priatelia a hračky a proste všetko i zmrzlina a samozrejme aj Vianoce a narodeniny. Vlastne ani nevedelo, kedy by malo mať narodeniny. Keď to spomenulo Seelii, tá sa na chvíľu zarazila a zamyslela: „Nuž máš pravdu, ale vieš, my tu vlastne neoslavujeme narodeniny, podľa dňa, kedy sa kto narodí, ale podľa postavenia hviezd a kombinácie vplyvov magických síl. Ale ak si vieš spomenúť, aký bol u vás deň, keď si sem prišla a prerátať počet dní spätne ku tvojmu narodeniu, ja ti budem vedieť vypočítať tvoju konšteláciu a budeme narodeniny oslavovať podľa našich zvykov, dobre?“ Dievčatko nadšene súhlasilo, aj keď to bola preň, po niekoľkých mesiacoch bez matematiky a bez kalkulačky, dosť náročná úloha. A veru, aj sa párkrát poplietlo, kým to vyrátalo správne.   vvvvvvvvvvvvvvvvvvvv        „Nie, ďakujem. Kulinárske umenie je pre mňa zatiaľ veľmi náročné a komplikované,“ odvetilo Dievčatko diplomaticky, „kým naň nie som zrelá, budem radšej rozvíjať svoj maliarsky talent. Aby som nezakrpatela, vieš?“ „Ako chceš,“ riekla trochu sklamane Nanet, „ale ak máš chuť, tak ťa môžem niečo naučiť. Maľujem už celé stáročia a niečo o tom viem.“ Dievčatko zaškúlilo po očku na ten veľký neporiadok navôkol a pokračovalo svojim diplomatickým spôsobom: „Si neuveriteľne láskavá Nanet, je to pre mňa veľká česť, ale iba ak ti to neurobí žiadne starosti.“ „Ale samozrejme že nie,“ rozžiarila sa Nanet, „Začneme hneď, len čo budem mať pre teba to plátno.“   A tak jedno slnečné poobedie, hneď po vynikajúcom obede a fantastickom čokoládovo-čučoriedkovom zákusku, prekvapila Nanet nadšené Dievčatko čerstvo vystretým a na ráme natiahnutým popleteným plátnom a pozvala ho so sebou dole na pláž maľovať more. „More sa maľuje veľmi ťažko,“ vysvetľovala dôležito a cítila sa ako veľký majster poučujúci svojho nového tovariša, „stále sa hýbe a mení a nie je jednoduché zachytiť jeho pohyb na plátne. Ale naschvál som vybrala túto tému, aby som videla, čo v tebe vlastne je a podľa toho sa ti budem venovať.“ Dievčatko sa na ňu žiarivo usmialo a prikývlo. Ak opomenieme všetky okolnosti, ktoré ho sem priviedli, bolo napokon šťastné, že je opäť pri mori. Nebolo to ako doma, nemohlo tráviť celé dni na terase a pozerať naň od rána až do večera, kedy sa mu zachcelo, ale muselo sa najprv vyšplhať z údolia, prejsť lesom a tak sa dostalo k útesom, ktoré videlo, keď sem po prvýkrát prišlo. Alebo si zašlo trochu viac a obišlo útesy, čo vlk nemal rád a tak prišlo ku krásnej malej pláži skrytej medzi skalami. Až tu si uvedomilo, ako veľmi mu u babky chýbalo more. Rozložili stojany na okraji bielej, piesočnej pláže a pustili sa do maľovania. Nanet, ktorá vedela robiť úplne všetko, Dievčatko sústavne poučovala a to iba trpezlivo prikyvovalo a robilo si veci po svojom. „To nebude dobré,“ prehlásila autoritatívne čarodejnica, keď videla koľko fialovej farby minula jej malá spoločníčka na tiene v piesku. Ale keď to už bolo hotové a Nanet poodstúpila od plátna, bola prekvapená, akú hĺbku a plasticitu to obrazu dodalo a ako bolo vidno, že Dievčatko to maľovalo podvečer pri zapadajúcom sĺnku. Bolo z toho i cítiť, že vzduch je ešte horúci, ale veci v tieni už začínajú chladnúť. „Och, och“ vzdychala, „tvoje vlny sú ako naozajstné vlny, pena akoby vrela a tie skaly! Nikdy v živote sa mi nepodarilo namaľovať skaly tak, aby som bola spokojná, teda aby vyzerali naozaj ako skaly a vodu...namaľovať vodu v pohybe...“ „Ani ja s tým nie som celkom spokojná,“ mračilo sa Dievčatko, „čajky sa mi vôbec nevydarili a tie farby na oblohe mali byť trochu iné... ,“. „Je to výborné, je to proste vy-ni-kajúce. Nože tu napíš venované Nanet v deň Ristin, rok 15 632... Keď prídeme domov, ukážem ti moje „špeciálne“ farby, ododnes ich môžeš používať.“ Nanet Dievčatko so záujmom sledovala a skutočne sa za pár týždňov sa ona sama v maľovaní výrazne zlepšila. Všimol si to ešte aj kocúr: „Tento obraz sa tomu vašemu dievčisku nejako nevydaril... óóó, to sssi maľovala ty Nanet , nóóó, je to výborné, veľmi sssi sa zlepšila...“ Nemusím ani hovoriť, že sa po tom na pár dní opäť vytratil. Pre istotu. Treba uznať, že Nanet ocenila Dievčatkin talent bez štipky závisti tak, ako jeden veľký umelec oceňuje prácu druhého – najmä ak je to na inom umeleckom poli a jej špecialitou predsa len bolo kulinárstvo...  í  ...nazad k úryvkom       Ilustrácie na tejto stránke boli prevzaté z nasledovnej webstránky: Fantasy Art Design Wallpapers: