Prídavok "V kabinete"    ....Nemohlo a nechcelo nemyslieť na svoju mamku, babku, Lauru, či Nanuka. Vtedy sa najradšej vybralo na prieskumy po veľkom dome. To ho vždy priviedlo na iné myšlienky. Pri svojich „výskumoch“ sa ale Dievčatko párkrát dostalo do poriadnej šlamastiky a aj pri zdanlivo obyčajných veciach sa rýchlo naučilo dávať si pozor. Zdanlivo obyčajné veci boli totiž často veci kúzelné. Našťastie väčšinu pomôcok na čarovanie mali sestry uložené v kabinete na poschodí, o ktorý sa dobrovoľne starala Nanet. „Ak by som ho nechala na starosti Seelii, nikdy by sme nič nenašli, alebo by sme vždy všetko poplietli a namiesto samozapínacích gombíkov, by sme vyčarovali gombíkové samozapínače, alebo naopak!“ šomrala a Dievčatku potom tie samozapínače dlho vŕtali v hlave. Seelia sa len uškŕňala. Očividne jej vyhovovalo, že sa o kabinet starať nemusí. Obe tety Dievčatku prísne zakázali do miestnosti chodiť. „Kúzelné veci sú nevypočítateľné. Ak nevieš presne, s čím máš do činenia, môžeš spôsobiť naozajstnú pohromu!“ Dievčatku sa vôbec nepáčilo, že ho tak poučujú a zároveň ním lomcovala „vedecká“ zvedavosť. Kabinet plný zázračných predmetov a ono sa o ne nemá zaujímať? Ale miestnosť bola vždy zamknutá a hoci kľúč visel hneď vedľa dverí, nedal sa zvesiť z vešiačika. Visel tam úplne bez pohnutia, ako prilepený a Dievčatko nikdy nezabudlo doň nenápadne ťuknúť, keď šlo samé okolo. Čo ak náhodou...? A naozaj, príležitosť nenechala na seba dlho čakať. Práve sa ponáhľalo na obed a takmer prebehlo okolo dverí do kabinetu, keď si náhle uvedomilo, že sú pootvorené. Že by tam niekto bol? Neodolalo a nakuklo dnu. Ale nie, kabinet bol prázdny. Teda až na ohromné množstvo nádob a škatúľ a debničiek polepených nápismi, naukladaných v prísnych radoch na policiach, ktoré sa tiahli po všetkých stenách od zeme až ku stropu. Niektoré menšie škatuľky boli uprostred miestnosti, vo veľkej oválnej almare, za sklom. Zo stropu viseli rôznofarebné vrecúška a prapodivné miešky a po kabinete sa šírila čudesná, trochu omamná vôňa. Dievčatkinu pozornosť ale prilákala veľká, žiarivá škatuľa s nápisom „Motýle“, ktorá stála na polici, priamo oproti dverám. Motýle? To nemôže byť nič nebezpečné, pomyslelo si a škatuľku pootvorilo. Ale ako tak veko len trochu, trošilinku nadvihlo, neznáma sila ho prudko vyrazila von a zo škatule sa v obrovskom množstve vyrojili zlaté motýle. Za niekoľko sekúnd pokryli všetky steny a veci, dokonca i jeho a vtáčika a vyleteli na chodbu a dole do haly, kde ako zlatý mrak obklopili prekvapenú Seeliu. Tá čosi skríkla a motýle ustrnuli tak ako boli, niektoré aj priamo vo vzduchu. „Nuž, vidím, že sa niekto nepovolaný dostal do nášho kabinetu!“ Zvolala s predstieraným hnevom a Dievčatko sa naozaj hanbilo a nevedelo, čo má povedať. Pritom po očku, tak aby si to Seelia nevšimla, obdivovalo zlatistú nádheru okolo seba. „Sú nádherné, však? No na čo čakáš? Raz dva ich pozbieraj, lebo ak nakladú vajíčka, tak tu húsenice úplne všetko požerú!“ Poháňala Dievčatko a so žmurknutím mu pošepkala: „Ak už musíš nejakú vec z kabinetu vyskúšať, prečítaj si najskôr, na čo sa používa. Nanet na každú z nich nalepuje návody, asi sa bojí, že na staré kolená si nebude nič pamätať.“ Ale ako malo Dievčatko vedieť, že návod na použitie motýľov je nalepený na spodku škatule!? Lebo tam vskutku bolo napísané: „Nevypúšťať! Húsenice požerú všetko! Pozor v priestoroch so záhradami! Použitie – ak potrebuješ, aby niečo pojedli.“ ........ í  ...nazad k úryvkom