V tomto úryvku sa dozviete, čo sa dialo po bále u Krásneho Kráľa a počas cesty zo Zawzetu do Domu pri stŕmych útesoch:
„Zobuď sa, už je ráno. Mám pre teba dobrú správu.“
Dievčatko sa posadilo na posteli, pretieralo si ešte stále zalepené oči a prekvapene hľadelo na Nanet. Tá mala podozrivo dobrú náladu:
„No čo sa tak pozeráš? Treba vstávať, už je pozde. Dnes odchádzame a chcem ešte na trhu urobiť nákupy.“
„To je tá dobrá správa?“ Zamrnčala malá.
„Nie celkom. Rozprávala som sa s kráľom a požičia nám na cestu jeden zo svojich kobercov. Už som ho bola vzadu v sade vyskúšať. Zdá sa, že sa na ňom bude dať naozaj letieť, ako si tvrdila. Keď nebude silný vietor, prirodzene, inak hrozne plieska.“
„Naozaj?“ Dievčatko sa úplne prebralo: „Vidíš, vy sa mi stále smejete, keď spomeniem rozprávky, ale vždy sa v nich nájde zrniečko pravdy.“
„Skvele, ale vstávaj už. Raňajky sú na stole a máme dnes nabitý program.
„Fíha,“ pomyslelo si Dievčatko, „nákupná horúčka.“ Ale tiež mu to zdvihlo náladu. Predstava ďalších nocí na metle ho desila už dva dni.
„Drž sa pri mne. Je tu veľa ľudí, ľahko sa od seba stratíme. Nemôžem ťa večne držať za ruku. Si na to príliš veľká, ešte by sa niekto mohol začať vypytovať...“
Nanet divo nakupovala. Keď videla, čo všetko popchá na koberec, tak ju to proste chytilo. Úplná mánia. Dievčatko malo tiež chuť nakupovať, veď v obchode, alebo na trhu už nebolo celé veky. Ale keďže ono samo nič nemohlo vlastniť a Nanet bola ochotná platiť, rozhodlo sa, že urobí radosť aspoň druhým. Vybrala pre Dereqa vreckový nôž s nástrojmi, ktoré sa zaklapovali do rúčky, „...nuž, švajčiarsky nožík to nie je, ale hádam ho poteší..." a veľkú, jemne vzorovanú šatku vyšívanú perličkami pre Seeliu, „...mamka mala podobnú...".
Kúpila pár drobností i deťom v osade a potom čosi Vertirovi a Sagartii a vodníkovi a semienka pre Pietra a napokon zohnala i hromadu lacných cukríkov pre lesanky.
Na námestí opäť natrafili na hercov. Kontesa na ne už z diaľky mávala:
„Tu ste, konečne sme vás našli. Ach, vidím, že topánočky už máš... Veď bolo na čase, aby ti ich pani sesternica dala ušiť," a ostro na Nanet zazrela. Už predtým ju trochu ohovárala, že seba vie vyparádiť a pre to chúďa malé ani len obyčajné krpce nekúpi.
„Vezmi si od nás aspoň bábiku. Na pamiatku."
„Ďakujem pekne," usmialo sa Dievčatko na Kontesu, „môžeš mi zobrať bábiku k sebe? Ale dávaj na ňu pozor, ako keby bola tvoja vlastná," podalo ihneď darček Nanet, „dúfam, že sa ešte uvidíme."
„Určite, my sme stále na cestách, prídeme aj k vám. Len sa na nás dôjdi pozrieť..."
„Ach, drahá pani," privalil sa k nim zrazu Spiringer a svojim brušiskom skoro dievčinku zapučil, ako sa Nanet ukláňal a snažil sa pobozkať jej ruku, „aká to česť, aká to česť. Bolo mi veľkým potešením vzácna dáma, ako sa vám len odvďačím za to luxusné ubytovanie. Ani peniaze od nás nezobrali a pozvali nás opäť na výročné oslavy. Ak ešte niekedy spolu pocestujeme, dám pre vás vyprázdniť celý voz..."
„Och, len to nie," smiala sa Nanet, „to by ste ma mali rýchlo plné zuby. Nerobte si starosti, len na budúce trochu dohliadnite na Lassoisa."
„Chápem. Taká nepríjemnosť, no nebojte sa, dám na neho pozor. Osobne. Najradšej by som ho vyhnal, zlodeja, ale keď tak dobre píše. Bez jeho hier by nás asi nevolali späť... Zapeklitá situácia." ustarane krútil hlavou, ale to sa už Nanet s hercami lúčila a ťahala malú preč ku stánku s exotickými koreninami z Kafratiky.
„Čo vyviedol Lassois?" Opýtala sa jej, keď osameli.
„Ale," mávla čarodejnica rukou, „hlúposť. Zase sa opil a niečo sa mu v paláci prilepilo na tie jeho pokrútené prsty. Prirodzene, že ho chytili, ale podarilo sa mi to ututlať. Ten človek to fakt nemá v hlave v poriadku."
Dievčatko iba smutne sklonilo hlavu. Akoby ho všetci zaradom sklamávali.
„Ach, skoro som zabudla, darujem ti tú bábiku, čo mi dala Kontesa, ale môžeš ju dať potom Dinite?"
„Nuž, neviem, mne sa tiež veľmi páči... ale no, čo tak zazeráš, len žartujem. Jasné, že jej ju dám."
Koberec bol tak šialene naložený, že sa nechcel odlepiť od zeme a Nanet pravda chcela všetky nakúpené veci vziať so sebou. Napokon sa ale dohodla s nejakými ľuďmi z ich kraja, ktorí tam práve tiež boli, že jej loďou dopravia jednu veľkú debnu. Keď to takto dobre zariadila, bola veľmi rada:
„Nuž a teraz môžeme ísť zasa nakupovať, lebo pošlem väčšinu veci po nich a na koberci máme ešte kusisko voľného miesta. To je výborné.“
„A čo zoberieme so sebou my?“ spýtala sa malá.
„Hlavne veci, ktoré by sa mohli pokaziť a to, čo by bolo škoda stratiť alebo rozbiť. Ak niečo rozbijem sama, budem spokojnejšia.“
„Vari očakávaš búrlivý let?“
„Nie, ale na plavbu loďou by bolo treba veci špeciálne pobaliť.“
„Tak prečo si nepožičiaš od kráľa vzducholoď? To by sme mohli nakupovať ešte aj zajtra a pozajtra.“
„Och ty,“ rozčúlila sa Nanet a začala neter naháňať okolo stola, ale nie naozaj, lebo ak by ju chcela chytiť, mala by ju v zlomku sekundy.
Cestou naspäť bolo výborné počasie. Koberec letel pomalilinky, a tak prvú noc Dievčatko celú prespalo a potom leteli aj cez kusisko dňa, tesne nad zemou, aby ich nebolo už z diaľky vidno. Nuž a ďalší deň a noc leteli ešte pomalšie, lebo koberec, ktorý sa vznášal len silou Nanetinej vôle, bol preťažený a ona stále unavenejšia a unavenejšia a tak častejšie pristávali. Čarodejnica nadávala, že sa koberec zle riadi a že je hlučný, lebo naozaj plieskal, ako to už lietajúce koberce robievajú.
„Mali sme zase prespať v hostinci u Strieborného zvončeka. Bola by si si oddýchla,“ ľutovalo ju Dievčatko.
„Nie, nechcem zanechávať stopy. Teraz by im už došlo, že nepatríme k hercom a bolo tam aj tak príliš veľa podozrivých ľudí.“
Vliekli sa teda pomaly a nudili sa, lebo už minuli mestá Krásneho kráľa a pod nimi bola zase jednotvárna rovina. Dievčinka si ľahla na chrbát, pozerala sa na hviezdy a začala rozprávať:
„Tak, lietajúci koberček už máme, ak by tu boli ešte vodné fajky a misy s ovocím, cítila by som sa ako v rozprávke z tisíc a jednej noci. Ale neviem, ako sa fajčí vodná fajka. Videla som to len vo filme.“
Nanet sa uškrnula:
„Nikdy nechápem, čo pod tým myslíš, keď povieš nevidela som to naozaj, len vo filme. Či to, čo si videla, bolo skutočné, alebo neskutočné, či sa to stalo, alebo nie. S guľou je to jednoduché, tá ukazuje len reálne veci. Ale čo si myslela pod tým z tisíc a jednej noci? Znie to zaujímavo, byť v tisíc a jednej noci.“
„Ach,“ Dievčatko sa natiahlo a založilo si ruky pod hlavu: „to je názov predlhej rozprávky o zlom sultánovi, ktorý dal každý deň popraviť svoju novú ženu. Odtiaľ som zobrala aj nápad s kobercom... Môžem ti to rozpovedať, ak chceš... Teda to, čo si pamätám, jednu z tisícky rozprávok, čo mu vravela jeho žena...“
„Ona mu povedala rozprávku a sultán ju zabil?“
„Nie, nie, to boli iné ženy. Jeho prvá manželka ho oklamala a on sa potom každý deň oženil. Strávil s nevestou noc a ráno ju dal popraviť, aby nemala čas ho tiež oklamať. Jedna z nich ale bola múdra a večer mu začala rozprávať preukrutne zaujímavú rozprávku, no nedokončila ju. Keďže sa sultán chcel dozvedieť koniec, nedal nevestu popraviť ale čakal do večera, aby príbeh dokončila. No žena rýchlo začala ďalšiu rozprávku a tak to robila noc čo noc a on ju napokon vôbec nezabil.“
„Keď bola taká múdra, tak sa zaň nemala vydávať, veď musela vedieť, že zabíja manželky, nie?“ vyprskla Nanet.
„Nešlo to inak... Bol to mocný sultán a keď si nejaké dievča vybral za nevestu, muselo ho poslúchnuť.“
„Potom bol sprostý on, lebo keď už ju chcel zabiť, tak jej mohol rozkázať, aby mu rozprávku hneď dokončila, raňajky, neraňajky a potom ju odkrágľovať.“
„Tak chceš počúvať alebo nie?“ Dievčatko sa už napaprčilo.
„Ale áno rozprávaj, aspoň nám čas rýchlejšie ubehne.“
„Dobre. No najprv pripravím tú správnu atmosféru. Predstav si, že je horúca tmavomodrá noc, sme v rozkošnej záhrade nádherného paláca s pozlátenými strechami. Okolo nás rozvoniavajú ruže a jazmínové kríky. My dve máme na sebe očarujúco krásne šaty s holým bruškom a vyšívané papučky so zahnutou špičkou. Sedíme pri jazierku so zlatými rybičkami a pochutnávame si na sladkých mandľových a pistáciových koláčikoch...“ rozhovorila sa malá.
„Óóó,“ ožila Nanet: „Aké druhy tam ešte majú?“
„Všelijaké, s datľami a kokosové a ryžové a hrachové ... a raz som jedla dokonca koláčik z kuracieho mäsa s karamelom. Ale nevyrušuj a počúvaj. Predstav si, že jeme koláčiky a pijeme k tomu voňavú kávu, aby sme nezaspali.“
„Aha. A čo je to káva? To je nejaký čaj?“
„Káva je niečo iné ako čaj, ale ľudia jej pijú tiež veľa. Robí sa z čokoládovo hnedých zŕn, ktoré keď pomelieš, celkom pekne voňajú. Káva vyzerá podobne ako kakao, ale chutí ináč,“ riekla dievčinka a chcela pokračovať v rozprávke. No prirovnanie kávy ku kakau Nanet priam zelektrizovalo. Ako by aj nie, veď s čokoládou mali šialený úspech:
„Videla si niekde u nás to zrno?“
„Nie, nespomínam si,“ mávla rukou malá.
„Vieš aspoň na akej rastline káva rastie?“
„Žiaľ, nepamätám si na to, ako vyzerá kávovník.... Nie, nič sa mi nevybavuje... Ale môžem ti prezradiť, že nechápem, prečo ľudia pijú toľko kávy. Chutí hrozne. Deti ju nemajú radi,“ zazívalo Dievčatko: „len čokoláda s kávovou príchuťou je celkom fajn.“
„Čokoláda s kávou... Hm, no vidíš, musí byť nejaký dôvod, ak sa pije v takom množstve ako hovoríš. Farba ako čokoláda... Pripomína kakao!“ tešila sa Nanet, „Musím ju ochutnať!“
„Ľudia ju pijú najmä preto aby nezaspali, no káva je škodlivá a naozaj je nechutná.“
Lenže čarodejnica už húdla svoje: „Urobíme si výpravu po severe a ak bude treba, pôjdeme aj na juh. Myslíš, že by bolo možné, že by si tú rastlinku spoznala podľa vône? Vravela si, že má silnú vôňu.“
„To nie žiadna rastlinka, to je strom,“ Dievčatko už toho malo dosť.
„Strom !?!“
„Alebo ker, nepamätám sa... a neviem ako vonia. Voňala som len pražené zrnká. Pravdupovediac surové som nikdy ani nevidela. Nemôžem chodiť kdesi po lesoch a oňuchávať rad - radom rastliny a špekulovať, či by voňali ako káva, keby sa opražili!“ rozčúlila sa malá: „Obchody sú plné všelijakých druhov káv. Brazílskej a kolumbijskej a... proste hocijakej, ale tá je už spracovaná a ja o tom neviem nič. Už sa o tom nebavme. Nikdy kávovník nenájdem.“
„Taká príležitosť, taká vzácna rastlinka a my sa máme vzdať?“
„Žiadne my, so mnou nerátaj a ešte raz opakujem, nepleť si to s čokoládou.
Že sa mi tak hlúpo pošmykol jazyk! Už som fakt unavená. Ak nechceš počúvať rozprávku, tak...“
„Ja viem, prepáč, bolo to hlúpe, len pokračuj,“ zmierlivo riekla Nanet.
„Nie, už budem spať. Vlastne ...už aj ...spím...,“ Dievčatko sa natiahlo na koberec, zatvorilo oči a pár minút bolo ticho.
„No dobre, aj tak nemôžem zaspať “ ozvalo sa nakoniec a posadilo sa: „poviem ti rozprávku, ale nesmieš ma vyrušovať, áno?“
Nanet s úsmevom prikývla a tak sa dievčinka pustila do rozprávania o Alibabovi a štyridsiatich zbojníkoch. Rozprávala s nadšením a zdalo sa, že Nanet ho so živým záujmom počúva, ale rovno keď bola uprostred napínavej časti, kde zbojníci Alibabu odhalia, Nanet ju prerušila:
„Povedz mi, pila Attanai kávu?“
Dievčatko sa zarazilo. Mlčalo.
„Ona ma vôbec nepočúvala,“ uvedomilo si.
„No? Čo si tak stíchla?“
„Čo jej mám povedať? Ak jej poviem, že áno, potom to bude peklo...,“ zvažovalo Dievčatko.
„Neklam!“ riekla Nanet, akoby mu čítala myšlienky.
„Aké neklam, veď ja nič nehovorím!“ bránila sa malá.
„Ale špekuluješ, čo povedať! Povedz pravdu! Pila, či nepila?“
„Ty si ma vôbec nepočúvala! Po celú dobu si myslela len na tú hlúpu kávu.“
„Veľmi dobre som ťa počúvala. Albajba išiel do jaskyne, kde skladovali zbojníci sezam a...“ sebavedomo spustila Nanet.
„Pfff.“ vyfúklo Dievčatko.
„No... pozorne som ťa sledovala... až na ten koniec. Tak povedz! Pila alebo nepila?“
„Pila, nepila, pila, nepila... Dá sa povedať, že nepila. Akurát niekedy v nedeľu si dala s mamou cappucino.“
„Ako dala cappucino?“
„No to je hrozné,“ vravelo si Dievčatko v duchu: takéto rozžiarené oči nemal ani Edison, keď po prvýkrát zažal žiarovku, „To je káva s penou z mlieka a škoricou alebo kakaom na vrchu,“ rieklo nahlas.
„Vymenuj mi všetky spôsoby prípravy kávy, ktoré poznáš... prosím,“ žiadonila Nanet.
„Pozri, teraz už budem naozaj spať a porozprávame sa o tom doma. Nemám chuť prechádzať výsluchom dvakrát. Najprv s tebou a potom ešte raz so Seeliou. A som z teba sklamaná. Nič ťa nezaujíma, len varecha! “vyhŕklo z Dievčatka zlostne.
„To ja som z teba sklamaná,“ vyhlásila hrdo Nanet.
Malá zavrela oči a otočila sa nabok a zahundrala:
„Už spím a žiadne otázky. Až doma.“
No potom ešte zamrmlala:
„Nie že tam teraz zrazu priletíme akosi prirýchlo. Žiadne kúzla. Kým sa nevyspím, nepristávame.“
Bolo to neuveriteľné, ale Nanet skutočne dodržala slovo a po zbytok cesty ju nezobudila. Ba dokonca, keď sa priblížili k domu, už z diaľky otvorila okná dokorán a pohodlne vleteli dovnútra. Tam malú potom spolu so Seeliou uložili do jednej z veľkých postelí bez toho, že by sa prebrala. Keď sa zobudila, po celom dome sa už vznášala osviežujúca vôňa bylinkovej kúpele, do ktorej sa vkrádala vôňa čokolády a pražených mletých orieškov.
„Aha,“ vyškerilo sa Dievčatko, „chcú si ma udobriť.“
Zišlo dole do haly a tam, pred bohato prestretým stolom už stáli obe čarodejnice a v očakávaní naň hľadeli. Dievčatko iba pokrútilo hlavou:
„Až keď sa naraňajkujem a okúpem a vám by som poradila to isté. Mňa čaká ťažký výsluch a vás sklamanie. Naozaj nič neviem.“
Ale čarodejnice tak naliehali, že sa nakoniec poddalo:
„No dobre, čo si už Seelii povedala?“
„Všetko, čo si mi vravela ty. Že v Krajine drakov ľudia pijú úžasný nápoj zvaný káva tak často ako my tu čaj. Podobá sa na kakao a rastie na strome, zrno sa opraží a nádherne vonia a pridáva sa aj do koláčov a čokolády.“
„No vidíš, tak už obe viete všetko čo ja,“ riekla malá a pustila sa do raňajok: „a viac vám s tým pomôcť nedokážem. Nemám ani potuchy, ako vyzerá kávovník, ani ako vyzerá nepražené kávové zrno...“
„Nemôžeš ho aspoň skúsiť pohľadať?“ opýtala sa Seelia prosebne.
„Čo to nechápeš?“ otočilo sa k nej Dievčatko: „Je to ako by som vždy videla len hotový, upečený chlieb a vy by ste odo mňa chceli, aby som vám našla a ukázala pšeničné klasy. To je predsa nemožné!“
Ilustrácia na tejto stránke bola prevzatá z nasledovnej webstránky:
Fantasy Art Design Wallpapers:
