V tomto dodatku sa dozviete, čo sa stalo po ceste do Zawzetu počas zastávky v Klevelende Sklnirku :
Popchli unavené kone, ale aj tak im to trvalo viac ako hodinu, kým so svojimi neohrabanými vozmi prišli k prvému gazdovstvu, čo stálo osamotené ďaleko pred dedinou. Bol to malý, bielo-zelený domček s vyrezávanou výzdobou a čo bolo najlepšie stál učupený medzi čerešňovými stromami s lákavými červenými plodmi. Na dvore bola veľká kamenná studňa. Len čo sa priblížili k domu, z dverí vybehla starenka s bielymi lokňami až do pol chrbta a veselo na nich zavolala:
„Hej, kto ste a kam idete?“
„Buď pozdravená, ééé...“ začal riaditeľ, ale ona už mlela svoje:
„Vitajte panstvo. Vitajte v Klevelende Sklnirku. Ja som Madilena. Som tu druhá najstaršia obyvateľka, ale koľko mám rokov, to vám neprezradím...“ chichotala sa a ústa sa jej nezavreli, až ju musel Spiringer nezdvorilo prerušiť a poprosiť, či by si u nej mohli nabrať trochu čerstvej vody na osvieženie.
„Samozrejme, že si môžete dať vodu. Koľko hrdlo ráči. Ale najprv mi musíte poliať záhradu,“ a ukázala na sudy naplnené dažďovou vodou. Herci zaváhali, ale najstarší z nich Kalamantr im povedal:
„Úbohá starenka, pomôžeme jej.“
Madilena mlela ďalej:
„Mám vynikajúcu vodu, ale musíte si nabrať sami. Vedro je ťažké a ja už nevládzem. Opatrne, jemne, rumpál je starý, veľa nevydrží. Pite pomaly! Je studená! Ako šikovne vám to s tým vedrom ide. Takí silný mládenci... Nože mi nazad naplňte tie sudy, keby som znova potrebovala poliať záhradu... Nechcete čerešne? No musíte si sami naoberať, ja vám na strom nepoleziem. Ale naoberajte aj pre mňa. A vajíčka? Nepotrebujete vajíčka? Dobre, ešte aj do toho suda naberte... Máte peknú šatku slečinka, dám vám za ňu pol vreca sušenej cibule. No nič, keď nechcete, aj tak vyzerá vyblednuto, tá už bola stokrát praná... Choďte do hostinca, ak chcete, ale vravím vám nevaria tam dobre! A keď sa vám tam nebude páčiť, vráťte sa. U mňa sa dá vyspať na slame a len za štvrtinovú cenu ako v hostinci a predám vám sliepky na večeru, môžete si ich upiecť na záhrade i drevo vám predám...“
„Chlapci“ akokoľvek boli unavení, poliali celú záhradu i naplnili nanovo sudy a „slečny“ pooberali všetky zrelé čerešne a bolo dosť pre spoločnosť i pre Madilénu, aby mohla ísť s nimi na trh. Keď skončili ledva nohami prepletali, ale starene sa jazyk nezastavil:
„Ráno sa tu určite zastavte a nazbierajte si čerešne na cestu. Aj tak v hostinci viac ako jednu noc nezostanete. Nikto tam nikdy nespí dlhšie ako jednu noc, ani vy nebudete!“ Veľavýznamne sa na nich pozrela. Voda bola skutočne vynikajúca a čerešne tiež, ale...
„Tak dovidenia a pekne ďakujeme,“ lúčili sa s ňou.
„Akéže pekne ďakujeme, ste mi dlžní za vodu a za čerešne!“
„Ale pani drahá, veď ste nepovedali, že tie čerešne a vodu predávate, to by sme boli šli ďalej. Pomohli sme vám predsa... my sme si mysleli...“
„Jeden myslel a vymyslel fúrik,“ odvrkla Madilena, „keď čerešne nechcete, nechajte ich tu. Kúpi ich niekto iný!“ dala si ruky v bok a rozkričala sa, že ju museli počuť až do dediny: „Okradnúť starú nevládnu ženu sa vám zachcelo? Ste mi dlžný osem zlatiek za vodu a čerešne, čo ste zjedli!“
„Osem zlatiek! Veď za to by sme mali dvadsiati jedlo a nocľah na týždeň v najlepšom hostinci v hlavnom meste, vy ste sa zbláznila!“ zamiešal sa do hádky Lassois.
„Ak nezaplatíte, zavolám strážnikov!“
„Len ich zavolajte. Počkáme, veď toto je neslýchané zlodejstvo!“
„Sedem a pol zlatky a okopete mi ešte záhony,“ jednala sa Madilena.
„To radšej zavolám strážnikov ja!“ skríkol Lassois
Chvíľu sa handrkovali, zaplatili jej nakoniec pol zlatky a celí napálení uháňali odtiaľ preč.
„Ráno sa nezabudnite zastaviť. Príďte znova a nazbierajte si čerešne na cestu a mám čerstvú vodu, najlepšiu v okolííííí...“ jačala ešte za nimi z brány.
„Hádam to tak nenecháš?“ otočilo sa Dievčatko na Nanet, „nedalo by sa urobiť, aby jej tie čerešne naskákali nazad na strom a voda sa vrátila do studne?“
„To máš z tých filmov, čo? Už si mi hovorila podobné hlúposti. Nie toto urobíme inak. Nechaj sa prekvapiť.“
„Pol zlatky! Za to sme mohli dva dni hodovať v Kráľovskom hostinci v Zawzete!“
„Och bože, taký som bol smädný, že som jazyk ledva v ústach prevaľoval, ale nabudúce aj keby mi visel po pás, tak sa tu nezastavím a pôjdem ďalej.“
„Len dúfajme, že tu nežije viac takých podvodníkov.“
//// Dievčatko malo medzitým nepríjemnú skúsenosť s divokými jazdcami. Našťastie sa pričinením Lassoisa z toho dostalo bez úhony a ľahlo si pokojne spať v hostinci.... viď. kniha ///
Na slamenom matraci sa ležalo celkom dobre. Mal len jednu chybu – šuchotal a tak Dievčatku trvalo hodnú chvíľu, kým zaspalo a aj v noci sa párkrát na to šuchotanie prebudilo. Asi sa v posteli veľmi prehadzovalo, lebo ho prenasledovali strašidelné sny, v ktorých sa miešali tváre Hissataminých Divokých jazdcov a ich strašidelný chechotavý brechot s ľapotaním starej Madileny, ktorá mu silou mocou pchala čerešne do pusy a vrieskala, že jej musí zaplatiť, inak ho prezradí. Ono sa v tesnej truhlici nemohlo ani pohnúť, šťava z rozpučených čerešní mu tiekla po tvári... Keď sa ráno zobudili, Dievčatko bolo ako dolámané. Očká mu klipkali a vďačne prijalo Nanetin návrh, aby sa ešte pred raňajkami okúpalo:
„Na takú malú dedinku tu majú vynikajúce kúpele a ja mám levandulový olej. To ťa osvieži.“
„Mali by sme niečo urobiť aj s Madilenou,“ spomenulo si Dievčatko na svoju nočnú moru.
„Neboj sa, nezabudla som na ňu, len buď pri raňajkách včas,“ usmiala sa Nanet.
Jedlo sa opäť podávalo v salóne a keď tam osviežené Dievčatko vošlo, pri stoloch už sedela celá spoločnosť a veselo sa zabávala. Po včerajšom úspešnom predstavení mal každý dobrú náladu, aj hostinský, ktorému prílev návštevníkov priniesol nečakane vysokú tržbu. Raňajky boli bohaté a hostinský vyhlásil, že je to na účet podniku a nech len prídu zas, keď budú mať turné. Spiringer nadšene prikyvoval a Lassois sa spokojne uškŕňal a pozdravil Dievčatko vysoko dvihnutou vidličkou s napichnutým kusiskom šunky. Herci sa pred dlhou cestou napchávali, keď tu sa dvere otvorili a vbehla tam mladá pomocníčka a šepkala hostinskému čosi do ucha. Ten na ňu zadivene pozrel, ale to sa už do salónu tlačila stará Madilena aj s dvoma vedrami plnými čerešní.
„Nože tetuška, vidíte, že tu máme hostí, čože vás sem privádza?“ Oslovil ju milo hostinský, ale tváril sa, akoby mu niekto práve stúpil na boľavý otlak.
„Veď práve, synak,“ riekla Madilena veselo, „počula som, že tu máte vzácnych hostí a tak som si pomyslela, že by im čerstvo naoberané čerešne mohli dobre padnúť.“
„Pani, my od vás čerešne kupovať nebudeme!“ Postavil sa napálený Spiringer. Taká drzosť! Tá osoba v sebe nemá kúska hanby!
Ale Madilena sa zachichotala: „Kupovať? Ale kdeže! Prečo by som ich predávala? Vezmite si ich len tak. Dobre vám padnú po ceste. Že kupovať?“ Krútila hlavou a smiala sa: „Ja mám čerešní dosť pre všetkých. Aj teraz na námestí si môže každý nabrať koľko chce...“
Herci na ňu zarazene hľadeli a Dievčatko sa zvedavo mrklo na Nanet. Tá sa usmievala, mala sklopenú hlavu a oči jej spod dopola prižmúrených viečok žiarili. Dievčatko sa vyškerilo.
„Len si vezmite, nehanbite sa,“ Madilena vyložila vedrá na stôl a zberala sa na odchod. Ohúrení herci zostali ešte chvíľu sedieť, ale potom sa rozbehli za ňou. Dievčatko ich nasledovalo. Naozaj, neklamala. Na námestíčku pri rybníku stál voz naložený debničkami s čerešňami a Madilena ich tam každému vynukovala a keď sa čerešne minuli, pozvala dedinčanov, aby si ešte prišli naoberať, že napečie aj koláče a ľudia sa zadivene obzerali a usmievali, ale nasledovali ju.
„No to ma podrž,“ škrabal sa hostinský po hlave, „veď tá by si vždy bola dala pre groš aj koleno vŕtať. Čo sa to deje? Že by jej počarili?“
„Asi sa iba zle vyspala,“ zasmialo sa Dievčatko.
Po raňajkách sa herci zbalili a šli. Dievčatko opäť sedelo vedľa Dreva na kozlíku, na ušiach malo čerešne ako náušnice a tešilo sa, že dnes konečne dorazia do Zawzetu.
„Uvidíš, keď tam prídeme, že to miesto je samo o sebe niečo ako prírodná pevnosť a dá sa v prípade potreby výborne brániť,“ rozprávala mu Nanet, ktorá dnes jazdila zarovno s vozom a nespustila ho ani na okamih z očí. Keď sú Divokí jazdci nablízku, musí byť obzvlášť opatrná. Aj keď s približujúcou sa blízkosťou kráľovského sídla sa pravdepodobnosť ich nájazdu zmenšovala. Bolo divné, že sa vôbec opovážili tak hlboko do vnútrozemia kráľovstva Krásneho kráľa. Hissatamina drzosť narastá, budú si na ňu musieť dať pozor...
„Z dvoch tretín sa pred mestom rozprestiera žírna rovina,“ pokračovala vo výklade, „sama vidíš, že je to bohatý kraj. Pozri koľko úrodných polí a sadov je tu naokolo. V potokoch a riečkach je čistá voda a sú plné rýb. Ale za mestom a to je tá posledná tretina, už začínajú vysoké hory. Oni ich volajú Xigola a my ich voláme Sklenené hory.”
„Teda to sú tie slávne Sklenené hory... Konečne ich uvidím.”
„Vyzerajú ako úplne normálne hory, teda aspoň to, čo z nich teraz uvidíme my, Sklenený vrch, ktorý im dal meno, je odtiaľ ešte viac ako dva dni cesty ďalej a rovno popred neho tečie rieka Temafor. Tá je už ďaleko pred mestom splavná a to je tiež jedna z príčin, že sa Zawzetu tak darí. Z hôr privážajú drevo, med, zlato, kožušiny a mäso, robia tam obchody a potom pokračujú nadol až k moru, kde sa rieka končí úrodnou deltou. Sú tam mestá so slávnymi lodenicami. Určite si už z pláže niekedy zazrela lode kráľovskej flotily. Ľahko ich rozoznáš, sú veľmi výrazné. Nesú farby Krásneho kráľa, čiernu, bielu a zlatú. Aj jeho dvorania sa tak obliekajú. Považujú to za vrchol vkusu a neprekonateľnú dokonalosť v kombinácii farieb.”
Dievčatko prikývlo. Vídavalo takéto lode križovať neďaleko od jeho obľúbenej pláže. Ich biele plachty svietili na obzore. Kýly a bruchá mali obité plátovým plechom, ktorý v morskej vode očernel, ďalšie drevené konštrukcie zvykli mať natreté zlatou farbou. Jemu sa tie farby - biela, čierna a zlatá - v kombinácii s farbou morskej vody veľmi páčili. Počúvalo, čo Nanet rozpráva a snívalo o širokánskej, tŕstím zarastenej rieke, o starobylých prímorských mestách, kde stavali štíhle lode... Dúfalo, že sa tam tiež niekedy pôjdu pozrieť.
„A toto? Čo je to tam za skalu?“ Ukázalo na skalnatú stenu týčiacu sa na obzore, čo vyzerala ako obrovská mušľa.
„Ach toto je slávna Zvonivá sála. Obyvatelia Severného kráľovstva radi zborovo vyspevujú. Majú komplikovaný štýl, ich hlasy sa zložito prepletajú..., ak budeš mať šťastie, budeš ich počuť aj dnes večer na oslavách. Toto je zvláštne miesto. Ktosi, už kedysi hrozne dávno v hlbokej minulosti si všimol, že sa tam zosilňuje zvuk, a tak tam ľudia začali chodiť spievať a ich hlasy sa odtiaľ rozliehali doďaleka. Im sa to zrejme strašne páčilo a tak začali tento tvar napodobňovať a vytesali ho potom aj do iných skál. Takýchto miest je teraz v Mezzarthys veľa. Vyspevujú tam zvyčajne veľké zbory, niekedy i celá dedina. I blízo Nortnaku, kde býva Sagartia, je jedna takáto mušľová sála vysekaná do útesov.“
Ako sa pomaly blížili k mestu, stretávali čoraz viac povozov s ľuďmi mieriacimi na slávnosť, neskôr aj koče dvoranov i šľachticov na koňoch. Títo boli vyobliekaní v kráľovských farbách a Dievčatku pripadali, akoby vyskočili zo starých obrazov s harlekýnmi a pierotmi. Ich šaty sa len tak hmýrili kockami a kosoštvorcami, bodkami a pásikmi, všetko iba čierno - biele a k tomu zlaté lemovanie a hrubé zlaté šperky a stáčané zlaté šnúry, akési povrazce, čo mali okolo pásov a poprekrižované aj cez čižmy či sandále a cez klobúky, alebo si ich vpletali do vlasov. Dievčatko si spomenulo, že babka mala takéto šnúry i so strapcami na koncoch na prichytávanie záclon.
„Aha,“ vravelo si, „majú tu skoro samé geometrické vzory, na rastlinky si nepotrpia.“
Dedinčania, ktorých videlo na poliach, zvykli pracovať celí v bielom, v nohaviciach z hrubého plátna a v jednoduchých košeliach. No na sviatok naopak, vybehli v čiernom a čo bohatší, zaskveli sa i zlatými výšivkami.
Ilustrácia na tejto stránke bola prevzatá z nasledovnej webstránky:
Fantasy Art Design Wallpapers:
