Potýčka so Slečnou Grétou, ktorá sa udiala krátko potom, čo Dievčatko začalo chodiť do školy...
Blížil sa tretí marec. Deň, na ktorý sa všetky deti v škole tešili. Na ten dátum totiž pripadlo 645 výročie založenia mestečka a zároveň 145 výročie založenia školy. Nebola to až taká veľká náhoda, lebo ich škola bola slávnostne otvorená pri oslavách päťstého výročia založenia mesta. Ale náhodou bolo, že v rovnaký deň oslavoval narodeniny aj pán riaditeľ a bolo jasné, že oslavy troch dôležitých výročí naraz musia mať patričný lesk. Žiakov oficiálna časť veľmi nezaujímala, ale všetci vedeli, že keď vydržia nudnú prvú hodinu, pán riaditeľ pri slávnostných fanfárach otvorí niečo, čo malo byť veľkým prekvapením a tajomstvom a o čom si deti šepkali zaručené správy:
„Ja som počula, že tam budú aj hltači ohňa a kúzelníci.“
„...určite tam bude skákací zámok a kolotoč!“
„...pán riaditeľ bude mať obrovskú tortu a v nej bude skrytá slečna Gréta a keď sa torta otvorí, slečna Gréta vyskočí a bude spievať a tancovať kankán.“
No tá posledná klebeta bola určite prehnaná, ale deti sa na nej bavili a tajne dúfali, že to bude pravda. Ich nádeje povzbudila aj správa, že si slečna Gréta vydobyla tú česť a mala na starosti slávnostnú výzdobu školy – prečo by teda nemohla tancovať kankán? Dievčatko nebolo veľmi nadšené, lebo ho učiteľ výtvarnej výchovy požiadal, aby na zadnú stenu javiska namaľovalo veľký obraz školy. Na jednej strane to bola zábava. Znamenalo to, že tri dni pred oslavami nebude musieť chodiť na vyučovanie. Na druhej strane to znamenalo, že strávi celé tri dni príprav pod dozorom slečny Gréty, čo bolo horšie, ako tri dni písomiek z matematiky. Ako sa nakoniec ukázalo, bolo to ešte horšie, ako si pôvodne myslelo. Ešte aj maľovanie obrazu, na ktorý sa tešilo najviac, bola ťažká práca. Kulisy totiž boli veľké a Dievčatko nemalo na javisku dosť miesta, aby mohlo odstúpiť a kontrolovať maľbu. Naviac budova školy bola stará a komplikovaná a bolo dosť ťažké nakresliť ju na malý obrázok nieto na veľkú stenu. Nakoniec mu pomohol učiteľ kreslenia, ktorý mal odfotografovanú školu na diapozitíve a premietol mu ho na stenu. Potom ju Dievčatko obkresľovalo ako z fotografie. Nemohlo ale pracovať pokojne, bez prerušovania, lebo na to, aby premietnutý obraz dobre videlo, potrebovalo prítmie. To zase vyrušovalo ostatných a najmä slečnu Grétu, ktorá raz diaprojektor od zlosti skoro hodila o stenu. Samotné kreslenie z diapozitívu Dievčatko tiež nebavilo, bola to nudná, mechanická práca, bez kúska fantázie.
„Smiem ku škole aspoň primaľovať zaujímavé okolie?“ spýtalo sa učiteľa, keď po dvoch dňoch trápenia bol obraz pomaly hotový, „máme ešte jeden celý deň.“
„Samozrejme že áno,“ súhlasil usmievavý starý pán, „tomu obrazu rozhodne farba len prospeje. Chcem aby pôsobil veselo, ako všetky tvoje obrázky. Len si dávaj pozor, zajtra sa budú robiť finálne úpravy javiska a slečna Gréta už mesiac rozpráva o svojom „designe“. Vraj sme ešte niečo také nevideli. Ako ju poznám, bude nervózna a háklivá na každú drobnosť.“
„Nebojte sa, viem presne, čo chcem urobiť,“ povedalo Dievčatko a v duchu už videlo modrú oblohu, zelené stromy, deti a kvety.
Na druhý deň prišlo do školy skoro ráno, aby ostatným nezavadzalo a hneď sa aj pustilo do práce. Keď sa obraz rozihral farbami a na oblohe sa objavila žiarivá dúha, začalo byť so sebou spokojné. Slečna Gréta a deti, čo jej pomáhali, prišli v ten deň pozdejšie, pretože chystali výzdobu javiska v kabinete. Deti vyzerali poriadne zmorené a Laura kamarátke s nešťastným úškrnom na tvári ukazovala od špendlíkov dopichané prsty. Dievčatko ju ľutovalo, ale nemohlo nahlas nič povedať, lebo slečna Gréta bola všadeprítomná. Pochopiteľne hneď po príchode skritizovala jeho prácu: „No to sa ti naozaj podarilo, večer tu bol normálny obraz a dnes to vyzerá, že si namiesto školy namaľovala vyčačkaný cirkus! Ešte aby okolo neho lietali papagáje.“
„Dobrý nápad,“ nevšimlo si osteň v slovách slečny Gréty prácou zaujaté Dievčatko.
Pôvodne chcelo napísať 145-ku vyskladanú z margarétok, ale tie papagáje sa mu páčili viac.
„Tu síce papagáje nežijú, ale na tú veľkú slávu by kľudne mohli priletieť,“ pomyslelo si.
Ani netušiac, o akú katastrofu si koleduje, hneď sa aj pustilo do práce. Išlo mu to ako po masle. Šmýkalo sa po rebríku hore-dole, raz len-len že nezhodilo vedierko s modrou farbou, ktorou maľovalo oblohu, ale bolo také nadšené, že si to vôbec nevšimlo. Už iba niekoľko posledných ťahov... Šikovne zakrúcalo perie na chvoste posledného papagája tak, aby dokončilo päťku, keď ho prerušil taký hlasitý výkrik, že sa strhlo a chvost chudákovi papagájovi priveľmi pretiahlo. No to sa už k nemu rútila slečna Gréta:
„Ty si zo mňa budeš robiť vtipy?! Len počkaj, keď teraz nebudeš vylúčená zo školy, tak nikdy!“
Celá rozzúrená zatriasla rebríkom tak, že z neho Dievčatko skoro zhodila. To, vskutku vyplašené, v jednej ruke štetec a mištička s farbou, druhou pevne zakvačené do rebríka, však zízalo na scénu pod sebou. Nemohlo uveriť vlastným očiam. Pokiaľ maľovalo papagáje, deti pod prísnym dozorom slečny Gréty pokryli stôl, rečnícky pult aj celé javisko pásmi nariaseného krepového papiera a gigantickými papierovými ružami v neuveriteľných farebných kombináciách. Ale aj tak korunu všetkému nasadili v šialenom rytme blikajúce rôznofarebné vianočné svetielka, poprepletané krížom-krážom pomedzi ostatnú výzdobu. Každé jedno svetielko bolo ešte obmotané papierovými stužkami sformovanými do bizarných tvarov, zmysel ktorých teraz Dievčatko nemalo čas skúmať. Slečna Gréta, ktorej tvár práve vyhrávala súťaž striedaní farieb, opäť divoko zatriasla rebríkom:
„Okamžite poď dole!“ Škriekala neprirodzene vysokým hlasom.
Tento krát sa Dievčatko neudržalo. Zošmyklo sa o pár stupienkov a mištička i štetec mu vyleteli z ruky. Farba sa rozprskla a pofŕkala, čo mala v ceste – od stola, až po slečnu Grétu. Žiarivá hrášková zelená vhodne doplnila farebnú škálu tváre slečny Gréty, ktorá práve dosahovala fialovo-modré vyvrcholenie. Ale Dievčatko nemalo čas oceniť túto nezvyčajnú harmóniu, lebo farba, čo ošpliechala stôl, zasiahla blikajúce svetielka tak nešťastne, že spôsobila skrat. Krepový papier omotaný okolo žiaroviek začal horieť.
„Oheň!“ skríkla Laura a pohotovo vytiahla svetielka z prúdu.
Dievčatko schytilo vedierko s modrou farbou, čo viselo na rebríku a vychrstlo jeho obsah na rýchlo sa šíriace plamene. Ozval sa ďalší zjašený výkrik. Ale ako mohlo Dievčatko vedieť, že mu slečna Gréta skočí do cesty? Veď sa len snažilo zahasiť oheň! Hlasite nadávajúc a prskajúc farbu na všetky strany, včítane Dievčatkinho obrazu, slečna Gréta vytrielila von z haly. Po ceste stúpila do škatule so zlatým prachom, ktorým zrejme plánovala celú tú parádu na koniec prikrášliť. Dievčatko stálo ako obarené. Z diaľky ešte doznievali vyhrážky o vylúčení zo všetkých škôl na svete, keď ho Laura potiahla za šaty:
„Rýchlo, treba to tu upratať, kým sa vráti aj s riaditeľom.“
Deti začali okamžite zhŕňať spálenú výzdobu zo stola a Dievčatko utekalo do kabinetu kreslenia, kde ako vedelo, boli uložené baly látok. Slečna Gréta zatiaľ behala po škole a hľadala pána riaditeľa. Ale ten nebol ani v kabinete, ani v zborovni a dokonca ani v triede, kde mal mať hodinu! Tam ho zastupovala slečna Amália, ktorá nad pofŕkanou a zlatým prachom poprášenou slečnou Grétu pohoršene pokrútila hlavou.
„Somár lenivý, riaditeľský, ja tu na neho driem a on sa fláka kade-tade,“ nadávala nahlas slečna Gréta, keď skoro do riaditeľa vrazila.
Bolo to práve pred dverami do haly, nuž iba dôležito vykríkla: „Pán riaditeľ, všade vás hľadám! Poďte dnu, toto musíte vidieť na vlastné oči!“ Prudko rozrazila dvere a doslova ho vstrčila dnu a hneď sa aj tlačila za nim, aby mu všetko vyložila. Ale pri pohľade na javisko jej slová zamrzli na perách. Deti totiž medzitým upratali. Pofŕkanú tribúnu a stôl prekryli tmavomodrým súknom a Laura práve na stole aranžovala veľkú kyticu. Dievčatko ešte drhlo posledné zbytky farby z dosiek javiska a ostatné deti rýchlo skrývali plastikové vrecia so spáleným obsahom.
„Teraz už chápem vaše nadšenie, slečna,“ tešil sa príjemne prekvapený pán riaditeľ, „takúto vkusnú výzdobu sme tu ešte nemali.“
„A ako elegantne vaša striedma farebnosť zvýrazňuje obraz školy, čo namaľovalo Dievčatko,“ ozval sa znenazdajky zozadu učiteľ kreslenia a slečna Gréta až podskočila od úľaku. Vôbec si nevšimla, kedy tam za nimi vošiel.
„Je to naozaj vynikajúca práca, milá kolegyňa,“ dokončil pán riaditeľ s úsmevom, „všetci si zaslúžite pochvalu.“
Deti stáli na javisku, srdiečka im ešte stále od vzrušenia rýchlo tĺkli. Nemohli uveriť svojmu šťastiu. Ale to nebolo nič oproti ohromeniu slečny Gréty. Starý pán učiteľ pristúpil ku Dievčatku:
„Si naozaj mimoriadne talentovaná. Urobila si z toho obrázku umelecké dielo. Tie dynamické ťahy štetca... Napríklad na papagájoch. Alebo tá odvážna technika maľby. Nikdy by ma nenapadlo ofŕkať obraz tak slobodne farbami a pritom to vyzerá výborne.“
Dievčatko sa na obraz pozeralo so zmätenými pocitmi. Ani ono by sa nikdy neopovážilo ofŕkať už hotový obraz. Ale muselo uznať, že to našťastie dopadlo dobre: „Ten obraz pofŕkala slečna Gréta,“ priznalo po pravde.
Nepáčilo sa mu, že ho chválili za niečo, čo neurobilo.
„Naozaj?“ Zadivil sa starý pán: „Teda slečna Gréta, vidím, že ja už môžem ísť do dôchodku!“
„Nie, nie, nie...!“ Vykríkli naraz vydesené deti.
Oslavy dopadli nad očakávanie dobre. Výzdoba sa páčila a riaditeľ nezabudol deti verejne pochváliť. Dokonca sa dal s nezvyčajne tichou slečnou Grétou aj jej pomocníkmi pred obrazom školy vyfotografovať.
No a na oslavách boli aj hltači ohňa, aj skákací zámok, aj stánky so sladkosťami, iba kúzelník sa neukázal a ani slečna Gréta netancovala kankán. Asi preto, že torta pre pána riaditeľa nebola natoľko veľká, aby sa do nej zmestila.
