V tejto časti sa dozviete, čo sa udialo počas posledných Vianoc, ktoré prežilo Dievčatko s babičkou...
„V tom dome býva čarodejnica!“ pošepkávali si poverčiví obyvatelia malého mestečka, ale keď sa stará pani medzi nimi náhodou objavila, rýchlo zmĺkli. Jej prísnemu pohľadu nič neuniklo a povedať jej niečo priamo do očí? Taký odvážlivec sa tam ešte nenašiel. Nie že by sa ona sama starala o hlúpe reči. Zvyčajne minula skupinku klebetníc rezkým krokom, kývla im letmo na pozdrav, ako je to v mestečku, kde každý každého pozná zvykom. Ale každý, koho prebodol pohľad jej temných, zelených očí, zmeravel: Tá bosorka všetko vie!
Starú pani vzrušenie, ktoré jej prítomnosť v mestečku vyvolávala netrápilo. Žila tu od detstva, omnoho dlhšie, než by si kto dokázal predstaviť. Kradmé pohľady, či zloprajné reči malomeštiakov boli súčasťou jej života tak, ako mrazivý, zimný vietor z hôr, či zablatené cesty počas sychravej jesene. Otravné, ale neškodné mrzutosti, najmä keď sa človek na ne pripravil. Nie, starú pani trápilo čosi iné. Nad jej starým domom v podhradí sa už dlhšiu dobu vznášala hrozba. Normálny človek by si nič nevšimol, ale vycibreným zmyslom stareny neunikli ani tie najmenšie náznaky. Kŕdle vrán so zvedavými očami, nezvyčajne dotieravá hmla či nevľúdny šepot listov v noci ju znepokojovali. Cítila, že ich niekto sleduje. Tušila kto, ale hoci sa počas svojho života naučila, že na nádej sa nedá spoliehať, teraz zúfalo dúfala, že sa mýli. Zatiaľ nemohla nič robiť, len byť opatrná. A najmä dávať pozor na malú. Jemné chvenie zbehlo starej pani dole chrbtom. Vlasy na zátylku sa jej vztýčili. Opäť sú tu!
Boli Vianoce. Po obrovskom starom dome sa šírila vôňa voskom nalešteného nábytku, čečiny a štedrovečernej kapustnice. Dievčatko stálo pri obloku a zamyslene hľadelo von na zasnežené strechy domov a modrasté kopce v pozadí, ktoré sa už strácali v tme. Stará pani náhle pristúpila k oknu a zatiahla závesy. Dieťa na ňu prekvapene pozrelo. Bolo už poriadne hladné, lebo babka trvala na starej a podľa neho hlúpej tradícii a už od rána držali pôst.
„Mama hovorila, že deti, vedci a pocestní nemusia držať pôst!“ snažilo sa už aspoň po desiaty krát priviesť ju k rozumu. Ale tá sa len zasmiala:
„O deťoch a pocestných som už počula, ale tých vedcov si tam tvoja mama šikovne prilátala, aby sa mohla napchávať spolu s tebou! Len pekne vydrž. Večera bude každú chvíľu hotová.“
A tak dievčatku neostávalo nič iné, len čakať. Bolo veľmi smutné. Toto boli jeho prvé Vianoce bez mamky, nuž sa snažilo byť čo najviac s babkou a motalo sa okolo nej v kuchyni. A sledovať babku pri varení, bol naozajstný zážitok. Keď napríklad chystala praženicu, vyhodila do vzduchu naraz aj šesť vajíčok. V letku ich presekla nožom, škrupinky dopadli do koša a žĺtky a bielka na panvicu. Mama vravievala, že je to preto, že kedysi dávno babička vystupovala v cirkuse. Ešte vždy chodila po lane bez zaváhania, hoci mala skoro sedemdesiat rokov. Keď varila, všetko sa okolo nej len tak mihalo a ani sa nemusela pozerať na to, čo robí. Nikdy sa jej nestalo, že by sa hoci len na sekundu zastavila. Veci sťa by samé lietali vo vzduchu a boli vždy práve po ruke. Dievčatku to pripadalo ako nejaký divošský, čarodejný tanec a bolo by prisahalo, že raz videlo, ako sa korenička so škoricou vo vzduchu sama otvorila a posypala jablkový koláč. Ale keď sa na babku s otvorenou pusou pozrelo, tá sa naň usmiala, veselo si pospevovala a potriasala tou koreničkou do rytmu.
Babka bola vynikajúca kuchárka. Ale z nejakého dôvodu, keď niekto pochválil jej kuchárske umenie, hrozne sa urazila: „To ešte tak, to si myslíte, že nemám v hlave nič iné než varenie?!“
Popri tom, bolo na nej vidieť, že ju varenie naozaj baví. Ale dievčatko teraz nad tým nerozmýšľalo. Boli Vianoce a ono sa na ne vôbec netešilo. Ani ho veľmi nezaujímalo, čo dostane pod stromček! Zrazu sa ozvala tichá hudba.
„Poď už, večera je na stole! Máš umyté ruky?“ spýtala sa babka, ale stačil jej jediný pohľad na vyčesané a čistučko vyobliekané dievčatko so smutnými očami a hneď jej bolo ľúto, že sa k nemu ozvala tak prísne:
„Poď moja milá, je čas na večeru.“
Dievčatko prikývlo a sadlo si k stolu. Bývalo s babkou len krátko a ešte stále si nezvyklo, ako krásne vie babka prestrieť. Tentoraz bola výzdoba obzvlášť nádherná, s horiacimi sviečkami plávajúcimi v sklenenej nádobe, malým stromčekom ozdobeným ozajstnými sladkosťami a vianočným servisom. Na podnosoch boli do vzorov poukladané vianočné koláčiky, ktoré babka piekla iba raz do roka a z misy uprostred stola sa šírila lákavá vôňa. Dievčatko ešte rýchlo blyslo očami po podnosoch s pečivom a spokojne sa zahniezdilo – jeho obľúbené tortičky boli tam.
„Počkaj, počkaj,“ usmiala sa babka, „pri tejto večeri má všetko svoje poradie a koláčiky sa jedia až nakoniec.“
„A čo...?“
„Neboj sa, nezabudla som,“ babka ukázala na malého psíka, ktorý s veľkým apetítom vyjedal niečo z misky vedľa kozuba. Dievčatko viac nenamietalo. Bolo už ukrutne hladné, nuž sa s chuťou pustilo do polievky. Všetky jedlá boli, ako u babky vždy, výborné. Dokonca aj korenisté huby, ktoré jedlo iba preto, že babka nástojila, že musí zjesť aspoň malý kúsok z každého chodu, mu nakoniec celkom chutili.
„Môžem si už dať tortičku?“
„Samozrejme,“ povedala babka, „alebo si chceš najprv pozrieť darčeky?“
Dievčatko sa prekvapene obzrelo: „To je neuveriteľné,“ zadivilo sa, „bola by som prisahala, že keď som šla ku stolu, nebolo pod stromčekom nič!“
No teraz tam bola hromada balíčkov zabalených do ligotavých papierov. Dokonca aj sám stromček sa zmenil. Z ničoho nič mal striebristo sfarbené vetvičky a zvončeky na ňom jemne cingotali.
„Počkaj ešte,“ vykríklo, „to nie je všetko!“ Odbehlo a o chvíľu sa vrátilo s rolkou papiera obviazanou ozdobnou stužkou. Dúfam, že sa jej bude páčiť, pomyslelo si a šuchlo ju pod stromček.
„Tak čo, už môžeme?“ spýtala sa babka. Dievčatko prikývlo a hneď sa aj vrhlo na najväčší balík. O chvíľu radostne vykríklo – bol to maliarsky stojan! V nasledujúcom balíku boli olejové farby! A štetce!
„Ďakujem! Ďakujem!“ objímalo vydesenú babičku, ktorá na takéto prejavy nadšenia nebola zvyknutá. V ďalšom balíku našlo bábiku, ktorá sa mu tiež veľmi páčila, ale s ozajstným maliarskym stojanom a s farbami sa nedala porovnať. Ešte tam malo šaty a v jednom malom balíčku objavilo pochúťkové psie keksíky. Usmialo sa na babku, páčilo sa mu, že na psíka nezabudla. Potom, hlboko pod vetvami, zazrelo ešte čosi. Natiahlo sa po balíčku a nedočkavo ho rozbalilo. Bol v ňom červený sveter, keď ho však rozložilo, zistilo, že nie je dokončený. Nemal ani našité rukávy a gombíky. Prekvapene sa na babku pozrelo.
„Tento sveter ti plietla mama. Žiaľ, už ho nestihla dokončiť. Najprv som si povedala, že ti ho dopletiem ja, ale rozmyslela som si to. Takto ho budeš mať navždy na pamiatku.“
Dievčatko si pritlačilo sveter na tvár. Z vlny sa šírila tá známa vôňa...
„Už je neskoro, pôjdem radšej spať.“ Hlas sa mu zlomil. Utekalo do svojej izby a slzy sa mu kotúľali po lícach.
Babka zostala sedieť pri stole. V krbe praskal oheň a ona nevedela spustiť oči z obrázku, ktorý našla zrolovaný pod stromčekom. Bola na ňom nakreslená jej veľká kuchyňa. Za stolom sedelo bosé dievčatko a vedľa neho, z oboch strán dve kuchárky žonglovali s vajíčkami. Opäť ju zamrazilo. Zo stromu v záhrade sa zošuchol sneh a pleskot krídel postupne zanikol v temnote.
Ilustrácia na tejto stránke bola prevzatá z nasledovnej webstránky:
Fantasy Art Design Wallpapers:
í ...nazad k úryvkom
