Kedysi veľmi dávno...
Malá čarodejnica uprene hľadela do ohňa a neprestajne opakovala zaklínadlo. Nárazy vetra od mora rozvievali plamene a kvapôčky slanej vody ju takmer bolestivo udierali do tváre. Ale ona si to nevšímala. Kúzlo vysoko presahovalo všetko, o čo sa doposiaľ pokúsila. Musela sa naň plne sústrediť. Už nevnímala svet okolo seba, celý jej vesmír sa skoncentroval do jediného žeravého centra. Plamene sa začali sfarbovať do modra. Čarodejnica pocítila jemné zrnká presýpajúceho sa piesku na svojej nahej pokožke. K jej slovám sa postupne pridávali hlasy predkov a v diaľke rezonoval škrek morských vtákov. Vlna vzrušenia ju s ohromujúcou silou vyniesla do výšin a hnala smerom k útesom. Z jemne krojených pier dievčaťa zaznel výkrik. S rozšírenými zreničkami sledovala, ako sa uprostred plameňov vyformovala hlavička so zobákom, očká a o chvíľu z ohňa vyletel červenkasto sfarbený, malilinký vtáčik. Zamieril si to priamo k jej ľavej ruke. Skôr ako by bol narazil do čerstvo ošetrenej rany, malá čarodejnica ho chytila do dlane a pritúlila si ho k lícu.
„Počkaj tu na mňa,“ zašepkala, „ja sa vrátim.“
A vypustila ho na slobodu. Vtáčik zavrávoral v prudkom vetre a neobratne jej zakrúžil nad hlavou.
„Choď domov!“ Skríkla čarodejnica a otočila sa mu chrbtom. Viac si ho nevšímala. V nápore vetra horko-ťažko udržiavajúc rovnováhu, vtáčik sa ešte chvíľu neisto vznášal nad dievčaťom. Potom sa váhavo pustil smerom ku strechám veľkého domu, ktoré sa črtali sa v diaľke.
Čarodejnica zamaskovala zbytky po ohni a pustila sa zliezať dole strmým útesom. Šlo jej to rýchlo, očividne už tade šla mnoho krát. Onedlho sa jej bosé nohy dotkli vlhkého povrchu kamennej plošinky. More bolo búrlivé, vlny udierali do skál a každú chvíľu ju zaliala spŕška studenej vody. Musela sa ponáhľať, aby ju nezastihol stúpajúci príboj. Keď dorazila ku jaskyni, vydýchla si. Vstup bol ukrytý pod hladinou, a tak neotáľala ani na okamih a skočila do spenenej vody.
Za krátko sa vynorila v skalnej dutine. Priamo nad jej hlavou sa črtal otvor, ktorým tu prenikali lúče klesajúceho slnka. Pocítila, ako ju jemný ťah podmorského prúdu strhával do hĺbky jaskyne. Znova ju opanovalo vzrušenie. Ešte posledný pohľad na zlatisto sfarbenú oblohu. Dievčinu bodlo pri srdci. Ktovie, či ju znova uvidí. Pevne rozhodnutá, zaťala zuby, zhlboka sa nadýchla a vrhla sa smerom k priechodu. Prudký vír ju okamžite schytil a rútil sa s ňou vpred.
Bol to úžasný pocit. Letela rýchlo ako nikdy predtým, rýchlejšie, než by si bola vedela predstaviť. Tenučká vrstva vody medzi jej telom a skalou ju šteklila na pokožke a ona priam cítila ako preráža hladiny času. Dych jej dochádzal a čarodejnicu pochytila eufória. Zrazu mala pocit ako keby prerazila cez neviditeľnú blanu a o sekundu neskôr ju to vystrelilo nad hladinu. V hlbokej tme jej oči zeleno svetielkovali: „Krajina Drakov,“ zašepkala.
