...........Konečne nadišiel veľký deň a na zákrute cesty vedúcej k domu sa zjavil dlho očakávaný Carapitov sprievod. Nebol veľkolepý a vlastne to ani nemala byť dôležitá návšteva. Mal sa tu zastaviť iba nakrátko pri svojej ceste z juhu. Dom bol vyblýskaný ako ešte nikdy. Obe sestry sa pripravovali na túto udalosť tak usilovne, ako keby sa tam mali uskutočniť majstrovstvá sveta vo varení. Všetko bolo vyumývané, vyčistené a sedemdesiatsedemkrát vyleštené. Čarodejnice dokonca povyťahovali také skvostné obrusy a riady, o akých Dievčatko nemalo ani potuchy. Ktovie, kde ich mali poukrývané... Všetko muselo byť dokonalé. Ešte i tráva v záhrade stála ako našponovaná a pod Nanetiným prísnym pohľadom sa bála podľahnúť sviežemu vetríku a čo i len mierne sa ohnúť. Dievčatko sa na ten zhon pozeralo už od rána a uškŕňalo sa, kým neprišlo aj naň. Seelia a Nanet sa pustili aj doň. Najprv ho okúpali v kúpeli z voňavých byliniek, pristrihli mu nechty i vlasy, vyrobili mu na hlave prečudesný účes a potom ho obliekli do takých strohých šiat, že by sa páčili ešte i slečne Gréte. „Čo to vystrájate?“ krútila sa malá nespokojne, zošnurovaná v nepohodlnom odeve. „Veď som už u Carapita bola! Ba i na kráľovskom dvore, a to ste sa zďaleka nešli tak pretrhnúť ako teraz!“ Carapito a jeho ľudia tu mali ostať iba povečerať, prespať a na druhý deň ráno pokračovali v ceste do Ezhera. Keď konečne prišli, bolo už neskoré popoludnie. Kým sa mágovi spoločníci posilňovali, vyšiel si Carapito so Seeliou a Dievčatkom poprezerať záhradu. Tá bola preslávená široko-ďaleko. Potom si sadli na terasu, a keď Seelia odbehla dovnútra po osvieženie, Dievčatko nelenilo a rýchlo sa opýtalo Carapita na chrám Jambzrana a na možnosť oslobodiť sa od tela a stráviť pár dní ako duch. „Temná Žiara Jambzrana... Nebezpečné a veľmi zákerné,“ mračil sa, pokyvkával hlavou a zdalo sa, že cituje nejaký starý text. „Večne prekliati tí, zvábení démonom krehkej krásy. Navždy stratení tí, čo pohliadli do krutých očí, naveky budú slúžiť tieňu oslepení Temnou Žiarou...“ pozrel dievčinke hlboko do očí a ona mala pocit, že jej vidí až na dno duše. Tvár mu posmutnela a zašepkal: „Tri dni a na prach sa obrátiš, hviezdny prach sa k hviezdam vráti a bezcieľne púhe bytie mizne v nekonečnosti času...“ Malá zrozpačitela. Nebola si istá, o čom to hovorí a či jej vôbec porozumel, nuž mlčala. Hlavný mág sa zahľadel kamsi ponad jej hlavu a vtom sa jeho tvár rozžiarila v širokom úsmeve. „Ďakujem ti, moja drahá Seelia. Preslávená Nanélia, to mi naozaj dobre padne... Ach, o čom sme to rozprávali? Áno. Telo. O telo sa treba starať. Ja sám robím každé ráno štyri drepy... Keď sme už pri drepoch, nevidela si moje okuliare?“ Dievčinka naňho nechápavo hľadela. Samozrejme, mal ich na nose... Ale pri večeri sa jej ešte raz prihovoril. „Ach... už viem, čo si to vlastne chcela... Pozri si Anugusove Spisy a Bytie v neexistencii, možno ti to niečo napovie.“ Tety na malú podozrievavo zazreli, ale ona len zašepkala, že ďakuje, pozrela na čarodejnice, pokrčila plecami a zatvárila sa, akože nevie, o čom to Carapito hovorí, a potom sa radšej z jedálne nenápadne vytratila preč........     .........Poslední čarodejníci odchádzajúci z Ezhera ešte ani nezmizli z obzoru, a stráže už hlásili Carapitovi, že prišlo posolstvo od Hissatam, aby vyšiel pred mestské brány. Poslov Hlavnej čarodejnice nikdy nevpúšťali do mesta a oni odmietli odovzdať písmo strážam. Musí to byť niečo veľmi dôležité. Ezherčania sa čudovali. Hissatam určite vyslala poslov hneď po Carapitovom odchode, ale nazdali sa, že hádam prosí o radu alebo o pomoc. Seelia s Nanet sa rozhodli ešte chvíľu zdržať, hoci už boli na odchode do Jambzrany. Cítili čertovinu a vyšli aj s veľmajstrom a jeho sprievodom von. Pred bránou stálo niekoľko čarodejníkov z Hissataminho kruhu odetých v čiernom. Zložili Carapitovi k nohám prútený košík. Posmešne naznačili poklonu a čarodejník s hustým, sivým, zrasteným obočím a prenikavými čiernymi očami, ktorého poznali pod menom Wigonan, prehovoril: „Naša mocná pani a ochrankyňa Mezzarthys nás poslala k tebe s týmto odkazom: vraj tu hostíš dve osoby, ktoré niečo stratili. Ak to chcú naspäť, musia ísť ihneď s nami a vziať so sebou aj dieťa z ich domu. Teda to, čo z neho ostalo,“ zaškeril sa. Vzápätí zvážnel a pokračoval. „Musia sa rozhodnúť dovtedy, kým sa slnko pohne o palec. Potom odchádzame. Ak sa vrátime bez nich, už nikdy viac neuvidia to, čo hľadajú. Mocná vládkyňa Hissatam zároveň prikazuje, aby priviedli aj syna čarodejnice Brigisen. Je to zlodej, a ak nevráti to, čo ukradol, bude potrestaný.“ Medzi ľuďmi to zašumelo. Brigisen bola v okamihu pri Wigonanovi, zlostne vykríkla a vytasila na neho meč. Čarodejník rýchlo ustúpil a pripojil sa k spoločníkom. Carapito sa zohol ku košíku a vytiahol z neho čierne detské topánky a odstrihnutý vrkoč previazaný stužkou. Seelia s Nanet zhíkli. I keď stáli ďaleko, oboje spoznali. Carapito sa začudovane pozrel na veci a otvoril ústa, akoby sa chcel niečo opýtať. Brigisen ho však jemne chytila za ruku a skríkla na Wigonana, aby počkal, pričom naňho tak zagánila, že mu zamrzol úškrn na perách. Potom vtiahla Carapita aj so sestrami za mestskú bránu. Seelia si zakryla oči, ale Nanet vyzvala okolostojacich, aby rýchlo vyhľadali a zvolali všetkých čarodejníkov, ktorí ešte ostali v Ezhere, a Brigisen požiadala, aby priviedla Dereqa a Dievčatko. „Hádam mi nechceš povedať...“ začal Carapito. „Žiaľ, je to tak,“ riekla pevným hlasom Nanet, „tela našej maličkej sa zmocnila Hissatam. To je to najhoršie, čo sa mohlo stať.“ Seelia iba mlčky sklopila hlavu. „Pôjdem tam s vami,“ vyhlásil Carapito a stisol obom čarodejniciam ruky. O malú chvíľu dobehla Frérés i so svojím otcom Filorésom, Shaheinab, ktorá doletela iba pred hodinou z Jambzrany, Drangiana, ktorá sa práve vrátila od starej Sogdiany, aj s dvoma mladými čarodejnicami zo severných ostrovov, a dokrivkal aj staručký čarodejník Taing. Až potom sa zjavil hrozne rozrušený a červený Dereq s nadávajúcou, bledou Brigisen. Za nimi kráčal majster Luni opásaný dvoma mečmi a pri ňom sa vznášalo Dievčatko. Tvárilo sa, akoby šlo na popravu. To bolo všetko. Viac čarodejníkov v tej chvíli v Ezhere nebolo. Hissatam si to načasovala presne. Vedela, že tí, čo sú na ceste domov, alebo tí, čo chytajú rozpŕchnutých väzňov, teraz nebudú hľadieť do krištáľovej gule. A potom... potom už bude neskoro.......     Ilustrácia na tejto stránke bola prevzatá z nasledovnej webstránky: Fantasy Art Design Wallpapers: