Dievčatko s Dereqom boli unesení, podarilo sa im však zachrániť a teraz sa pokúšajú dostať domov prv, ako sa čarodejnice vrátia zo sabatu...
Nebo nad nimi osivelo, oblaky oťaželi, stromy navôkol sa zmenili, ihličnany zmizli a listnáče vyrástli na naozajstné velikány s mohutnými konármi a s takými rozložitými koreňmi vytŕčajúcimi zo zeme, že ich často museli obchádzať. Objavili sa krivolaké cestičky, políčka a kde-tu prvé usadlosti. No bolo zrejmé, že ešte stále hraničia s divočinou. Domy tu boli obohnané múrmi ako tvŕdze, postavené na vyvýšených miestach a všetky mali i vežičku s rozhľadňou. Po okolitých kopcoch boli roztrúsené malé terasovité políčka takisto s kamennými múrikmi. Deti ich videli iba z diaľky. Obydlia sa nachádzali mimo trasy, ktorou postupovali, a ak by k nim chceli prísť, museli by sa spustiť do údolia a potom vyliezť vysoko na náprotivné stráne. Konečne sa zjavila tvŕdza blízko ich cesty, takže k nej nemuseli priveľmi zachádzať. Nebola veľká. Stála hneď vedľa potoka a asi slúžila aj ako jednoduchý mlyn. Zabúchali na bránu. Dlho sa nič neozývalo, zabúchali znova a potom konečne vykukla zhora plešivá hlava. Bol to starý muž. Kašľal a namáhavo sa nahýbal cez múr. Zisťoval, kto sú a čo chcú, ale neotvoril im. Poslal ich ďalej po jednej z cestičiek, o ktorej tvrdil, že vedie k ďalšej usadlosti a potom do najbližšej dediny, tam nech sa spýtajú, kadiaľ majú ísť. On je chorý a teraz už nikam nechodí... Zjavne sa im bál otvoriť, asi bol sám doma. Deťom teda neostávalo iné, len sa pobrať smerom, ktorý im ukázal. Šli asi hodinu či dve, ale stále nenatrafili na obydlia. Ba práve naopak, chodník sa odrazu začal strácať, až napokon úplne zmizol v hustom poraste. Chvíľu sa radili, čo ďalej, a potom sa rozhodli vrátiť.
„Čo si myslíš,“ spýtal sa chlapec, „poslal nás zle náročky alebo je naozaj taký domotaný?“
„Neviem,“ váhalo dievča, „ďalej sa tadiaľto ísť nedá. Vráťme sa, ale nechoďme až k domu. Ak nás sem poslal náročky, vie si vyrátať, kedy by sme sa mali vracať. Bude nás vyzerať a ktovie, čo má za lubom. Bol doma sám, čo keď nás chcel iba zdržať, kým sa niekto nevráti?“
„Možno, ale bol dosť starý a naozaj vyzeral veľmi chorý. Najskôr sa skutočne pomýlil. Nemusíme si nad tým príliš lámať hlavu. Ale máš pravdu, vráťme sa do polcesty a potom sa skúsime napojiť na iný chodníček, a ak nič nenájdeme, vrátime sa tam, odkiaľ sme vyšli a obídeme dom veľkým oblúkom.“
„Ach, jaj, moje úbohé nožičky, kedy si konečne odpočinú?“ lamentovala malá.
„Až doma!“ odsekol Dereq a po chvíli pokračoval: „Pozri, pol dňa je už skoro za nami a kým toto všetko obídeme, akoby sme dnes nič neprešli. Nesmieme si dovoliť žiadny oddych.“
„Tak som to nemyslela!“ urazilo sa Dievčatko.
„Nuž prepáč...“
Zašli na miesto, kde odhadovali, že je polovica cesty, a zabočili smerom, ktorým šli pôvodne na sever. Bol tu strmý svah a oni zostupovali do rokliny, kde tiekol tenučký jarček. Pôdu pokrýval nános starého mnohoročného lístia. Naspodku bolo mokré a nahnité, ale to suché navrchu pukotalo a rozpadalo sa pod ich stupajami. Pod lístím bola mäkká, mazľavá hlina, do ktorej sa im hlboko zabárali nohy. Každú chvíľu to vyzeralo, že sa už-už zgúľajú sa dole. Našťastie, nestalo sa, lebo vždy sa naporúdzi našiel nejaká halúzka alebo veľký trs trávy. No malá sa napokon predsa len pošmykla a hoci nespadla, hnalo ju to nedobrovoľne dolu úbočím a pristála na mohutnom vŕbovom kmeni tesne nad potôčikom. V poslednej chvíli vystrela ruky pred seba, lebo chcela náraz zmierniť, ale už si ich nestihla úplne založiť pred telo, nuž prudko vrazila hlavou do stromu a objala ho. Dereq k nej hneď pribehol a nahlas sa chichúňal:
„Si v poriadku? Prepáč, že sa smejem, ale bolo to strašne komické.“
Tackavo ju napodobnil, ako drobčila dolu brehom, potom podskočil a vrhol sa na vŕbu, objal ju a pobozkal. Dievčatko sa nakrivo usmialo a pošúchalo si čelo:
„Rastie mi tam prenáramná hrča.“
„Poď namočím handričku do potoka a priložím ti ju tam, ale ak chceš, postačí aj studený kamienok."
Dereq hrču ošetril. Bola naozaj veľká a chvíľu trvalo, kým prestala puchnúť.
„No vidíš, nakoniec si si predsa len vynútila prestávku. Teraz by sme sa mali ešte napiť a znova naplniť fľaše.“
Tak aj urobili a práve, keď si opäť vyložili batohy na plecia a urobili zopár krokov, začuli vysoko nad hlavami hrubé mužské hlasy. Niekto sa blížil po cestičke, ktorú pred chvíľou opustili. Dereq naznačil, aby boli ticho, a šepol:
„Radšej sa ukryme. V týchto končinách musíme byť opatrní.“
„No a už to tu máme,“ zahundralo Dievčatko.
Učupili sa za kríky a ani sa nehli. Kroky sa priblížili a deti počuli praskanie konárov, niekto škaredo zanadával a iný drsný, chrapľavý hlas ho okríkol:
„Drž hubu, ešte ich vyplašíš! Starý hovoril, že nebudú ďaleko...“
Nik sa však pri nich nepristavil a o chvíli zvuky zatíchli v diaľke. Nevšimli si miesto, kde sa deti zošuchli dole.
„Myslíš, že to hľadajú nás?“ opýtalo sa prekvapene Dievčatko.
„Neviem, ale ak áno, o chvíľu sa môžu vracať a určite budú pozornejšie sledovať stopy na zemi. Potom ich už neprehliadnu. Rozryli sme to tu ako divé svine.“
„Skúsme to dáko zasypať.“
„Ťažko. Svah je tu veľmi strmý, iba čo ho rozrýpeme ešte viac a stratíme čas.“
„Čo tak kúzlo? Vieš nejaké?“
Ale Dereq iba otrčil spodnú peru.
„Vieš čo? Poďme ďalej po kameňoch v potoku, tak aspoň hneď neobjavia naše šľapaje a nebudú vedieť, ktorým smerom sme išli.“
„No to nie je kúzlo!“
„Poď už, dúfam, že predsa len nejdú za nami.“
„Možno idú, lebo nás chcú čo najsrdečnejšie pozvať na večeru a bežia za nami a my...“
„A čo ak my máme byť tá večera?“ skočil jej do reči chlapec a ťahal ju za sebou.
„Veru, môže to byť vzrušujúce a môže nám byť horúco,“ stále rapotalo Dievčatko.
„Na pekáči ti bude naozaj horúco!“
„Tak utekajme!“ vykríkla a zasmiala sa, lebo ešte stále nepovažovala situáciu za vážnu.
„Buď už konečne ticho!“ mračil sa Dereq a malá pri ohľade na jeho tvár zmĺkla.
Skackali po potoku z kameňa na kameň. Podchvíľou zastali, započúvali sa a potom skackali ďalej. Nič podozrivé sa zatiaľ nedialo. Konečne narazili na kus tvrdej, skalnatej pôdy. Chlapec sa zachytil spodných konárov najbližšieho stromu a zhupol sa snažiac sa dostať čo najďalej. Kývol na Dievčatko, aby ho nasledovalo. Ešte stále sa neopovážili hovoriť nahlas, lebo len tak mohli začuť, či sa niekto pohybuje po lese. Dereq odtrhol vetvičku a mával na malú, aby šla dopredu, zametal otlačky ich šľapají a mrmlal:
„No tak či onak, ak nie sú sprostí, budú vedieť, kde nás hľadať, i keď nepôjdu po našich stopách.“
„Ako to myslíš?“
„Ak im dedo povedal, z ktorej strany sme prišli, vedia aj, ktorým smerom ideme.“
„Už prestaň fantazírovať. Som hladná, ak nájdem dáke maliny alebo čo, ostanem tam a ani sa nehnem. Nech si nás naháňa, kto chce.“
„Bojím sa, že toto bude ďalší stratený deň. Najprv sme šli k tej samote, hoci to bolo bokom. Starý nás zdržal hlúpymi rečami a poslal nás zlým smerom a prišli sme o tri hodiny behaním sem a tam a aj teraz, zdá sa, sa znova musíme odchýliť od nášho smeru.“
„Prečo?“
„Pozri, pred nami sú vysoké skaly a vidím, že terén sa zvažuje a potok smeruje do priesmyku.“
Dievčatko len veľmi ťažko rozoznávalo niečo medzi stromami, ale po chvíli zbadalo aj ono hlboko pod nimi úzku ale rozvetvenú roklinu, kam sa niekoľkými kaskádovitými vodopádmi rútil teraz už mohutný potok.
„Ak nechceme preliezť skalu, musíme opatrne zostúpiť a spustiť sa do tamtoho lesa,“ odporučil Dereq.
„A čo keby sme predsa len vyšli hore? Bude odtiaľ výborný výhľad a pôjdeme na sever.“
„Veru, to je rozumnejšie. Ak za nami naozaj niekto ide, odtiaľto nás bude mať ako na dlani. Ba navyše je možné, že hore ich uvidíme prví a nebude to len ďalšia obchádzka. Výborne! Hore sa!“
Vystupovalo sa im ťažko. Najprv sa aj snažili zastierať za sebou stopy, ale potom sa na to úplne vykašľali. Okrem toho museli zastať a preložiť zopár vecí z dievčinkinho batoha do Dereqovho. Bol predsa len omnoho silnejší. Keď sa konečne so zaťatými zubami vydriapali až na vrchol, zistili, že urobili dobre. Odtiaľ bol naozaj slušný výhľad. Ďaleko na obzore zazreli čosi, čo boli určite obrobené polia a spomedzi stromov za nimi stúpali k oblohe uzulinké prúžky dymu. Dali sa tam rozoznať aspoň dve dediny a ďalšie usadlosti. Medzi nimi a poliami boli ešte vŕšky a keby boli zostali dole, nevideli by ich a netušili by, ktorým smerom sa poberať.
Dobre si zapamätali polohu Slnka, aby vedeli, kam kráčať, keď zídu nadol. Chlapec sa neustále obzeral a snažil sa zistiť, či ich niekto nesleduje, ale pre husté koruny stromov do lesa pod nimi dobre nevidel. Sadli si na chvíľu a oddychovali.
„Mám taký čudný po...“ začal Dereq, ale jeho slová prerušilo svišťanie šípov. Mierili priamo na nich! Dereqovi sa dva zapichli do batoha a Dievčatku jeden tesne minul tvár a cinkol o balvan za ním. Deti hneď odskočili za kmene. Opatrne spoza nich vykukli a na náprotivných skalách videli skupinu mužov, ako na nich mieria lukmi ponad roklinu. Prenasledovatelia museli vyjsť na skalu oproti celkom inou cestou a hoci boli blízko, nemohli sa k deťom dostať. Jeden z nich bol obzvlášť vysokánske chlapisko divého vzhľadu. Vykríkol a ostatní prestali na jeho povel strieľať. Prikázal polovici ľudí zliezť nadol a sám sa s druhou polovicou rozbehol na opačnú stranu v snahe nadbehnúť deťom cez les. Tie však nelenili, upaľovali odušu dolu kopcom a zakrátko sa zasa vnorili medzi skaly. Bežali, pokiaľ vládali, a keď sa opovážili zastať, narýchlo sa radili.
„Nemáme byť prečo vyplašení,“ mudroval Dereq. „Máme slušný náskok a oni išli úplne zle. Potrvá im, kým sa dostanú až sem... Vravím ti, tých, čo poslal do rokliny, budú ešte tí ďalší nakoniec vyťahovať.“
„Chceli nás zabiť! To nebolo len tak!“
„Ktovie, čo im ten dedo natáral! Snáď niekoho zamordoval a zvalil to na nás, ale niečo ukradol, alebo niekto zamordoval deda, len čo sme odišli... nie, toho nie, lebo ho spomínali, možno niekoho, kto bol v dome a neukázal sa a zvalil to na nás, alebo...“
„Prestaň, to nám nepomôže. Tí sa nás nebudú na nič pýtať, nevyzerali na to. Tí nás rovno chceli zastreliť,“ zarazilo Dievčatko prúd chlapcových špekulácií.
„No, nebavili sa s nami, to je pravda...“
„Čo urobíme? Strašne ma bolia nohy...“
„Pomasírujem ti ich, vyzuj sa,“ Dereq masíroval Dievčatku nohy a rozprával ďalej: „Nie je to také zlé, ako to vyzerá. Sme unavení, ale oni budú tiež, kým prídu sem. Môžeme ísť ďalej aj pomaly, lebo zanedlho sa zotmie a oni sa budú musieť vrátiť domov.“
„Tí nevyzerali na to, že by sa chceli vrátiť z polcesty.“
„Nevyzerali, nevyzerali... Už sa opakuješ! Videla si ich iba sekundu. Pôjdeme, až kým sa nezotmie, potom si oddýchneme a po polnoci pôjdeme ďalej. Potme nás sledovať nebudú a do rána zájdeme ďaleko.“
„Takže nechceš ísť do dediny, čo sme videli zhora?“
„Najprv si to namierime k nej, ale neskôr ju radšej obídeme a aj ďalšiu, ak tam nejaká ešte bude, a zájdeme až do nasledujúcej. Najradšej by som nechodil ani tam a neverím, že nás budú sledovať až tak ďaleko, nech by sme už, podľa nich, spravili čokoľvek.“
„Môžu nás prenasledovať i niekoľko dní,“ rieklo Dievčatko, dobre vediac o čom hovorí, lebo prečítalo hŕbu kníh o Indiánoch.
„No dobre,“ pripustil Dereq, „poznám kúzlo na odstraňovanie stôp, ale nemám tymián a sovie pierka a... preto si musíme dávať pozor a nezanechávať stopy.“
í ...nazad
Dievčatko z Krajiny Drakov - Tajomstvo Legelynu 
