Na tretí deň ráno, keď sa Dievčatko zobudilo...   ...vtáčik mu už ťukal na okno. Malá vyskočila a otvorila okno: „Budem ťa volať Pietro a pekne sa o teba starať, dobre?“ Vtáčik začvirikal a ona malo pocit, že mu porozumel. Zrazu zamával krídelkami a už ho nebolo. Rýchlo na seba nahádzala šaty, čo tam večer nachystala Nanet. Boli mu hrozne veľké. Nazberkané rukávy viseli až po kolená a sukňa sa ťahala po zemi. Temer sa prekopŕcla, keď chcela vykročiť a pristúpila si ju. Po skvelých raňajkách sa tety pustili do „experimentov“, ktoré vzrušene Dievčatku vysvetľovali: „Ak to vyjde tak, ako si myslíme, spôsobí to v umeleckých kruhoch hotovú revolúciu,” rozprávala nadšene Nanet a Seelia iba horlivo prikyvovala, „odvážne spojenie primitívnych prvkov divošskej kuchyne z južnej Kafratiky s dekadentným akademizmom Petroupskej školy otrasie zažitými predstavami o kuchárskom umení,“ pozrela na Dievčatko, ktoré opačným koncom vidličky kreslilo niečo na zamúčenej doske: „Chápeš vôbec čo to znamená?“ „Chápem, chápem,“ nedalo sa rušiť dieťa, „niečo ako Picasso na tanieri.“ „Pikaso? Čo je to pikaso?“ zvedavo nakukovala Nanet Dievčatku ponad plece. „Nie čo je to, ale kto to bol!“ Vysvetľovala dôležito malá: „To bol slávny maliar zo Špa...,“zrazu sa zháčila a pozrela na tety:„To bol maliar z ostrova Hagarsa, kde som vyrastala. Maľoval.... maľoval samé kačky,“ zahundrala. Nanet sa iba ironicky zaškerila, ale Seelia sa rozosmiala: „Ešte že si sa spamätala. Musíš si dávať lepší pozor na jazýček. Ako vidím si úplne rovnaká, ako bola Attanai. Tiež hrozne rada ľudí poučovala.“ „Čo si to tam tak zaujato robila?“ opáčila Nanet. Dievčatko sa odsunulo nabok a ukázalo jej šikovnú kresbičku v múke. Nanet sa hneď spoznala. „To je naozaj veľmi dobré,“ užasla, „vidím, že máš v sebe skryté umelecké sklony. Bola by z teba výborná kuchárka.“ „Ále kdeže,“ namietalo zaskočené Dievčatko. „Už len to mi chýba, aby sa rozhodli, že ma budú učiť variť,“ pomyslelo si zdesene. „Ukáž,“ naklonila sa k ním Seelia, „je to vskutku...“ Všetko na chvíľu potemnelo. Potom sa znovu rozjasnilo.      „Niekto sem ide,“ vyhlásila Seelia, sklopila hlavu a prižmúrila oči.  „Bazaltras! Čo tu len chce?!“      „Rýchlo, nesmie ťa vidieť!“ zvrtla sa k malej Nanet. „Poď, ukryješ sa na poschodí. Ty zatiaľ uprac kuchyne. Ak ten bastard vyňuchá, čo pripravujeme, všade to rozhlási, len aby nás naštval, a to by nám poriadne nabúralo plány!“      „To som zvedavá, čo tu hľadá,“ krútila hlavou Seelia. „Choďte do Attanainej izby. Tam sú ešte stále skrýše v medzipriestore, kde sa kedysi hrávala!“ Seelia rýchlo spratávala zvláštne tvarované misky a drevené fľaštičky do zadného radu políc, ich tajnej umeleckej zásobárne. Dievčina sa ponáhľala za Nanet, nakoľko jej to priveľká sukňa dovoľovala.      „Kto je Bazaltras?“ vyzvedala sa.      „On je... no, je to taká bytosť, napoly človek a napoly leopard,“ objasňovala Nanet a kráčala po schodoch tak rýchlo, že jej malá ledva stačila, „a je to aj jeden z najvplyvnejších služobníkov Hissatam. Vieš si predstaviť, aký je prefíkaný, ale aj hrozne drzý a vždy ma vie poriadne nahnevať. Našťastie sa s ním často nestretávame. Neviem, čo za zlý duch ho sem nesie práve dnes!“ frflala Nanet.      Vošli do Attanainej izby. „Nože skúsme, či to ešte funguje,“ zastala Nanet pri postieľke. Trochu sa naklonila dopredu a natiahla ruky, akoby chcela posteľ objať. Dievčatku sa od údivu rozšírili oči. Vzduch sa zavlnil, a čudne nadul ako bublina a pomaly, neochotne sa pred ňou otváral neznámy priestor. Nanet sa musela očividne namáhať, aby udržala otvor aspoň trochu roztiahnutý, a dievčina zvedavo nakukla dnu. Skôr ako stihla niečo rozoznať, otvor sa s plesknutím uzavrel.      „Nefunguje to,“ vzdychla Nanet, „odkedy Attanai odišla, nikto to nepoužíval. No nič, budeš musieť zostať tu. Ale nerob, prosím ťa, žiaden hluk a drž sa ďaleko od okna. Najlepšie bude, ak si sadneš do kresla tu vo výklenku a kým ťa nezavoláme, ani sa z neho nepohni.“ prateta pozrela prísne na Dievčatko. „Rozumela si?“      Seelia medzitým z kuchyne odpratala všetko, čo by mohlo prezradiť ich experimenty. Teda skoro všetko, lebo keď sa v kuchyni zjavila Nanet, ihneď si všimla jemný poprašok na okraji dosky na krájanie, asi štyri zrnká kragusy, exotickej koreniny zo Slnečných hôr na západe Kafratiky.      Nespokojne pokrútila hlavou a zrnká zotrela. Seelia len pokrčila plecami: „Nebuď taká puntičkárka, určite sem neprichádza ako milovník kuchárskeho umenia. Ja len dúfam, že to nemá nič spoločné s Attanai a s malou. Veď sa tu neukázal už stopäťdesiat rokov.“      „Mne teda vôbec nechýbal,“ dudrala Nanet a uprene sledovala päť misiek, v ktorých sa čosi miešalo.      „Už je tu,“ dodala a vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere. Ani jedna sa neponáhľala otvoriť. Seelia opatrne, po kvapkách pridávala do orieškovej omáčky minerálnu vodu z arragonisského prameňa a Nanet nespúšťala oči z misiek, v ktorých sa miešali bylinkové zmesi so žĺtkami z prepeličích vajíčok a ďatelinovým olejom. V každej miske inou rýchlosťou a rozličným spôsobom. Zakrátko sa ozvalo ďalšie, hlasnejšie zaklopanie, ale ony sa ani tentoraz nedali vyrušiť. Až keď bolo počuť tretie, už netrpezlivé zabúchanie, Seelia sa uškrnula na Nanet. Utrela si vlhké ruky a vybrala sa k dverám. Vonku už namrzený Bazaltras dvíhal zaťatú päsť, že znova tresne na dvere, no vtom sa otvorili a stála v nich usmiata, nebesky krásna Seelia.      „Ach, aké príjemné prekvapenie,“ riekla s predstieraným nadšením, ale neodstúpila a zacláňala vchod do domu tak, aby Bazaltras nevidel dovnútra. „Dúfam, že si nemusel dlho klopať. Práve sme boli v štúdiu a nepočuli sme ťa. Čomu vďačíme za tvoju vzácnu návštevu, Bazaltras?“ dodala a priam ho ovíjala očarujúcim pohľadom, pričom jej na perách hral jemný úsmešok.      Ten sa však nedal oklamať: „Seelia, nerob zo mňa hlupáka. Nevrav, že také zručné čarodejnice, ako ste vy dve, by nevedeli o mojom príchode aspoň pol hodiny vopred...“      „Čo tu chceš, Bazaltras?“ drsne sa ozvala spoza Seelinho chrbta Nanet.      Bazaltras sa zacenil: „Posiela ma naša pani, mocná Hissatam. Rozkazuje vám, aby ste ma uviedli do knižnice a dali mi knihy, ktoré si vyberiem!“      „Milý Bazaltras, pokiaľ odtiaľto nechceš odísť so skučeravenými ušami a s neodčarovateľným kravským chvostom, ihneď prestaň rozprávať týmto tónom! Vidieť, že si trávil priveľa času medzi poskokmi svojej panej. Hissatam nám nemá čo rozkazovať a ak od nás niečo chce, musí nás o to mimoriadne zdvorilo poprosiť!“ odsekla chladne Seelia.      „Asi už starne, keď nám sem posiela takého drzého babráka,“ dodala urazene Nanet.      „Vzácne panie, prosím vás...“      Bola to Bazaltrasova zvyčajná taktika. Začať zostra a potom sa podlizovať – podľa toho, ako prudko reagovali na jeho prvé vety. Seelia to naozaj vystihla, už dávno nejednal s čarodejnicami. Keď sa teraz nad ním nahnevané týčili, videl, že asi prestrelil. A mal pravdu. Obe sestry natrčili oproti nemu dlane, z ktorých im vystrelili studené, modré blesky. Bazaltras sa ledva stihol prikrčiť, keď ho úder odpálil na dobrú pol hodinu cesty od domu.      „Až mi ho je trochu ľúto,“ uškrnula sa Seelia už v kuchyni, „keď si predstavíš, že ho podobne vítajú všade, kde sa objaví...“      „Jeho vec“ pokrčila plecami Nanet, „nik ho nenúti, aby slúžil Hissatam. Navyše, poznáš ho. Keby sme sa boli k nemu správali slušne, čo si beztak nezaslúži, hneď by nás začal podozrievať, že voľačo kujeme, a mali by sme ho tu každú chvíľu aj s bandou poskokov.“      „Máš pravdu...“ Seelia sa od pece, kde na miernom ohni z agátových vetvičiek pomaly ohrievala omáčku, otočila k oknu, keď sa vonku opäť na okamih mierne zotmelo. „Nejako mu na našej knižnici záleží, keď sa po takom privítaní vracia. Idem sa ešte pozrieť na malú, dobre?“      Keď vošla do izby, Dievčatko od radosti až podskočilo: „Už odišiel?“      „No... odišli sme ho, ale vracia sa späť. Ako sa máš? Budeš musieť ešte vydržať.“      Malá prevrátila oči. Už jej bola dlhá chvíľa. „Mohla by som si aspoň kresliť? Alebo čítať? Veď tu nemôžem predsa iba tak sedieť niekoľko hodín!“      „Máš pravdu...“ Seelia doniesla papiere, farbičky a prekrásne ilustrovanú knihu so starovekými bájami a povesťami. „Túto knihu som mala veľmi rada, keď som bola malá. Dávaj na ňu prosím pozor, je naozaj veľmi stará a vzácna.“          Nanet práve kládla misky na sporák, keď sa opäť ozvalo zaklopanie na dvere. Aj tentoraz si ho nevšímali a nešli otvoriť ani na druhé, ani na tretie, ba ani na štvrté zdvorilé zaklopkanie. Na piaty raz sa Nanet so spokojným výrazom na tvári vybrala k dverám. Poriadne otrasený a zaprášený Bazaltras sa práve chystal znovu zaklopať, keď sa dvere otvorili a stála v nich očarujúco krásna, posmešne sa usmievajúca Nanet.      „Ach, aké milé prekvapenie,“ uvítala ho s nezastieraným výsmechom.      Bazaltras na ňu zagánil, ale neopovážil sa nič povedať, aby ju neurazil. Nikdy nevyzeral očarujúco, ale teraz bol na neho naozaj zúfalý pohľad. Ako všetci kríženci, a tých nebolo v Mezzarthys veľa, i na ňom boli zreteľné znaky jeho pôvodu. Bol nízky a chudý, až kostnatý, ale kosti mal v pomere k telu prehnane masívne. Obzvlášť badateľné to bolo na končatinách. Zápästia mal takmer dvakrát také hrubé ako mávajú ľudia. Leopardí kríženec mal klenutý hrudník a čudne, trochu prehnuto stál. Nezvyčajne tvarované nechty na krátkych prstoch s hrčovitými kĺbmi si starostlivo zastrihával, aby nepripomínali pazúry. Na trochu prihrubom krku sedela malá, guľatá hlava so špicatou bradou. Nad nízkym čelom rástla krátka, ryšavoplavá štica. Vlasy a pretiahnuté bokombrady mu rámovali tvár, vzadu mu padali až do polovice krku. Teraz priam prepichoval Nanet dravým pohľadom žltohnedých očí spopod výrazných nadočnicových oblúkov so štetinatým obočím. Bol napálený a ešte sa nerozhodol, ako sa bude správať. Mal sto chutí vynútiť si vstup do domu násilím a ukázať čarodejniciam, kto je, čo je, ale musel ovládať svoje pudy. Bolo mu jasné, že s nimi sa rovnať nemôže. Nanet náročky potriasla rukou a okolo končekov prstov sa jej rozprskli modravé iskričky.      „Čo sa ti prihodilo, Bazaltras? Takého zrichtovaného som ťa ešte nevidela,“ podpichovala ho.      Bazaltras vždy dbal na svoj elegantný vzhľad a nikdy nevyšiel z domu bez niektorého zo svojich pestrých kabátcov, vyzdobených šnúrkami a retiazkami ako husárska uniforma. Teraz bol na dôležitej výprave, čo bolo jasné aj z jeho výstroja. Červený, lesklý kabát so zlatými reťazami a výložkami a hráškovozelené jazdecké nohavice so strapcami v troch vodorovných radoch pod kolenami boli však po nepríjemnej potýčke so sestrami oškvŕknuté a dotrhané. Musel mať pri dopade smolu a zrejme skončil v tŕnistej húštine, lebo na chrbte a tesne pod ním, tam, kde chrbát už stráca svoje dobré meno, mu z franforcov trčali dlhé bodliaky. Zato na hrudi sa mu kolísalo veľké pozlátené vyznamenanie, ktoré mu za verné služby udelila Hissatam po krutom potlačení povstania v Ziagorossi. Bazaltras sa zhlboka nadýchol, už s chladnou hlavou sa podlízavo usmial a povedal:      „Mal som cestou nehodu, ale nebolo to nič vážne a môžem si za to sám. Iba závažnosť môjho poslania ma prinútila pokračovať v ceste k vám bez toho, aby som sa najprv preobliekol.“      Pri pohľade na jeho falošnú tvár sa Nanet len uškrnula: „Si rýchly, Bazaltras, rýchly ako leopard.“      Bazaltrasovi sa naježili chlpy a ťažko prehltol. Bytosti ako bol on, sú nevyspytateľné, nik nevie, ako takúto poklonu prijmú. Niektorí kríženci boli na svoju odlišnosť a výnimočnosť hrdí a zvýrazňovali ju správaním a odevom, iní sa za ňu naopak hanbili a usilovali sa zvieracie črty zakryť. S Bazaltrasom to bolo ešte zložitejšie, lebo ten niekedy svoj leopardí pôvod maskoval, no inokedy vystavoval na obdiv. Pri jeho prefíkanosti, samoľúbosti a úlisnosti to však nebolo nič nezvyčajné. Pred podriadenými a obyčajnými ľuďmi sa s obľubou správal ako krutá šelma. Pred nadriadenými, čarodejníkmi a ľuďmi, čo stáli nad ním, sa usiloval vystupovať ako dobre vychovaný a vzdelaný človek. Nanet to dobre vedela a naschvál ho provokovala. Ak nebude opatrný a neovládne sa, s radosťou ho znovu odpáli, tentoraz aspoň na tri dni cesty. Bazaltras sa však nedal nachytať. Krivo sa usmial a pokračoval:      „Ďakujem za uznanie, vzácna pani. Prišiel som sem na príkaz mojej veliteľky, mocnej vládkyne Sabatas Hissatam. Naša pani vás žia...“ na chvíľu sa zadrhol, keď videl, ako sa Nanet zaiskrilo v očiach: „Moja pani prosí, aby ste mi umožnili nazrieť do vašej vzácnej knižnice a aby ste mi láskavo dovolili vypožičať si spisy, o ktoré prejavila záujem.“      Nanet mu už chcela čosi odseknúť, ale Seelia, ktorá po celý ten čas stála za ňou a s pobavením sledovala Bazaltrasov vnútorný boj, položila sestre ruku na plece: „Je to nezvyčajná prosba, Bazaltras. Naša knižnica je veľmi vzácna a sú v nej uložené spisy staré tisícky rokov. Ani knižnica Krásneho Kráľa sa s ňou nemôže rovnať. Dávame na ňu veľký pozor, ale ako vernému služobníkovi našej drahej priateľky Hissatam ti dovolíme do nej nazrieť a prečítať si diela, ktoré vzbudia tvoj záujem. Požičať si však nemôžeš nič. Hissatam sa buď musí spoľahnúť na tvoju bystrú pamäť, alebo sa bude musieť namáhať a prísť k nám osobne.“      „Dobre teda,“ privolila Nanet, „moja sestra je mimoriadne dobrosrdečná osoba. Neveril by si, ako ju dokáže rozcitlivieť hoci aj malé doráňané mačiatko.“      Bazaltrasa akoby bodla priamo do srdca. Prirovnať ho k mačke! Ale zdá sa, že sa predsa len dostane dnu.      „Ty však dobre vieš, že domy čarodejníc sú plné nástrah a nebezpečenstiev, ktoré ani my nemôžeme ovplyvniť,“ pripomínala Nanet, „nuž teda, poď ďalej, Bazaltras, ale buď ostražitý.“      Naježený Bazaltras sa neovládol a vyceril ostré tesáky vo víťazoslávnom úsmeve. V očiach mu iskrilo. Nemohol uveriť svojmu šťastiu. Také ľahké víťazstvo ani nečakal. Ešte nikdy sa mu nepodarilo vstúpiť do tohto domu. Vedel, že okrem úzkeho kruhu priateľov a služobníctva, je budova nedostupná. Sama Hissatam tu bola iba raz, aj to veľmi dávno, ešte predtým, ako si uzurpovala moc. Bol na seba pyšný. Tváriac sa tak ponížene, ako to len dokázal, a on bol v tomto na Hissataminom dvore majstrom, vstúpil do domu, pričom sestrám ustavične ďakoval za veľkú láskavosť.      Len čo vošiel dnu, úškrn na tvári mu zamrzol - akoby vstúpil do dákej hnusnej želatíny. Každý pohyb bol pre neho utrpením, dokonca aj dýchať hustý vzduch bolo namáhavé.      „Čo je s tebou, Bazaltras?“ opýtala sa ho s predstieranou starostlivosťou pobavená Seelia. „Vieš, náš dom je postavený tak, aby nás chránil. Ak pozveme dnu niekoho, kto nemá čisté úmysly, dom to vycíti a bráni podliakovi v pohybe, aby sme si s ním mohli ľahko poradiť. Teda, čo si ja pamätám, podobný prípad sa stal iba raz, keď naša prababka bola ešte malá. Deduško vtedy vpustil dovnútra draka a ten sa tu skoro utopil. Keď sa odtiaľto konečne vymotal von, priznal sa, že mal pocit, akoby ho sťahoval pod vodu studený vír. Dom pozná návštevníkove najväčšie prednosti a vie, čím ho má oslabiť. A ako vieš, draci narábali majstrovsky s ohňom, preto ten vodný vír,“ vykladala ďalej a zľahka kráčala pred Bazaltrasom, ktorý sa ledva vliekol. „Keby sa tu o niečo nekalé pokúsil náš priateľ vodník, asi by sa poriadne popálil. Tvojimi prednosťami sú sila a rýchlosť. Ty by si tu mal asi ťažkosti s pohybom, čo myslíš?“      „Nič zvláštne som si nevšimol,“ klamal Bazaltras zadychčaný od námahy a v duchu hútal, či sa Seelia na ňom zabáva, alebo naozaj nič nepostrehla. „Je to tu ako v každom inom dome... ale veľmi útulné,“ pokúsil sa o poklonu a trochu to zabralo. Zdalo sa mu, že sa hneď akosi ľahšie hýbe.      „To je dobre. Aspoň vieme, že máš čisté svedomie,“ uškrnula sa Seelia.      V polovici schodišťa bol však Bazaltras už úplne vyčerpaný. Zdalo sa mu, že vlečie po schodoch sto funtové závažie. Nanet kráčala za ním a otvorene sa mu posmievala: „Áno, náš dom máme veľmi rady. Mnoho ráz nás chráni už len jeho povesť. Ak má niekto čo len štipku rozumu, pokiaľ nemá čisté úmysly, nielenže sem, ale ani na naše pozemky radšej nelezie. Rastú tu nebezpečné tŕnisté húštiny a pálivé pŕhľavy.“      Bazaltrasa zrazu rozsvrbela koža, keď si spomenul, ako ťažko sa predieral cez tŕnie a lán obrovských jedovatých žihliav. Priam cítil, ako mu na doráňanom tele navierajú pľuzgiere, ale najviac sa ho dotkla poznámka o štipke rozumu. Prečo sa vôbec jeho pani zapodieva týmito čarodejnicami? Obyčajní ľudia sa ľahšie ovládajú. Je predsa dosť silná a mohla ich už dávno dať všetky pozabíjať. Len čo mu tá myšlienka blysla mysľou, okolitý vzduch ho pevne zovrel a zhustol natoľko, že ledva lapal dych, Bazaltras ustrnul s jednou nohou vo vzduchu a začal sa dusiť. Pochytila ho panika. Vyvalil oči a zvrieskol: „Všetky okrem Seelie a Nanet!“      Zovretie povolilo a on sa konečne nadýchol.      „Všetky okrem Seelie a Nanet? Čo tým myslíš?“ obrátila sa k nemu prekvapená Seelia.      „Všetky okrem Seelie a Nanet,“ brblal zmätený Bazaltras. „Chcel som povedať, že všetky okrem Seelie a Nanet... teda okrem vás ani jedna čarodejnica nemá také dobré knihy a ani tak dobre nevarí...“      „Čo to trepeš, to predsa nemá ani hlavu, ani pätu,“ pozerala na kríženca ustarostene Seelia.      Konečne sa vyterigal na prvé poschodie. Bol unavený, ako keby zdolal pohorie s ťažkým batohom na chrbte. Nozdry sa mu od námahy a rozčúlenia chveli. Zrazu si uvedomil čosi zvláštne. V tom hustom vzduchu zacítil zaujímavú stopu. Takýto zápach nikdy predtým nezachytil. Celý dom bol nasýtený nezvyčajnými pachmi, ale toto bolo čosi nové. Vôňa človeka... ale akási čudná. Niekto tu musel byť. A to nedávno. Človek alebo nejaký neznámy tvor! Bazaltras ožil. Niečo sa tu deje. Bol zasa vo svojom živle.      „Bývate tu samy?“ opatrne sa vyzvedal Seelie, ktorá bola predsa len prístupnejšia.      „Áno, prečo?“      „Nič, len sa pýtam. Také vzácne a pôvabné panie tu iste majú časté návštevy...“ Ako však nasledoval sestry k ďalšiemu schodisku po chodbe plnej zúrivo vycerených a nebezpečne vrčiacich medveďov, prešla ho chuť na otázky. Zrazu sa mu však zdalo, že niekto je v miestnosti, ktorú práve míňali. Rozhodne sa tam čosi pohlo. Ako poločlovek, pololeopard mal Bazaltras neobyčajne vyvinuté zmysly. Zastal pri dverách, za ktorými sa ukrývalo Dievčatko.      „Čo je v tejto izbe? Je tam niekto? Zdá sa mi, že som čosi počul!“ úlisne zavrčal.      „To a ti len zazdalo,“ zamračila sa Nanet, „kto by tam bol? Služobníctvo tu dnes nie je a bez nášho vedomia do domu neprekĺzne ani myš. Azda si začul niečo zo záhrady, máš predsa leopardí sluch, nie?“      „Asi máš pravdu, muselo to byť niečo z vonka,“ Bazaltras si tentoraz podpichovanie nevšímal.  V tej izbe určite niečo je, ale teraz to nevyňuchá. Vzduch opäť hustol a on sa ledva uhol pred pazúrmi medveďa, ktorý sa naňho zahnal labou, keď sa neopatrne priblížil ku dverám.      „Čo to presne hľadáš?“ opýtala sa Seelia, keď konečne dorazili do knižnice. „Máme tu tisícky kníh a len všetky prelistovať by ti trvalo veky.“      Bazaltras pozrel na nekonečné rady literatúry a zaceril sa. Aj keby to malo trvať rok, jeho poslanie je tajné a nezavesí im ho na nos. Tesnejšie zovretie vzduchu mu pripomenulo, že má byť opatrný.      „Chcel by som nazrieť do kníh s proroctvami klasického sveta,“ počul sa hovoriť a ustrnul. „Mám si tu preštudovať najmä povesti a báje z kníh Alnardon o dieťati z Clairmontereaux,“ dodal strašne zdesený.      Seelia a Nanet sa na seba prekvapene pozreli.      „Ale nevrav,“ nenútene riekla Nanet, „dieťa z Clairmontereaux, a Hissatam kvôli tomu pošle na prieskumy jedného zo svojich najvyšších úradníkov. To znie naozaj zaujímavo.“      Bazaltras by sa bol najradšej nafackal. Ako im to len mohol vyzradiť! Vari už načisto potratil rozum? Veď to bolo prísne tajomstvo! Bude rád, ak z týchto ježibáb vytiahne aspoň niečo.      „Nuž, pozrime sa, čo tu o tom máme,“ poobzerala sa Nanet a ľahučko sa vzniesla k najvyšším policiam, kde držali staré a vzácne spisy. Seelia okamžite vyletela za ňou a povedala jej čosi, čomu Bazaltras, hoci napínal uši, neporozumel.      Vtom mu už Nanet podávala útlu knižku v koženej väzbe. Bola očividne veľmi stará.      „Knihy Alnardon nemáme, ale toto je história Epereson s proroctvami Kašassi a spomína sa v nej aj dieťa z Clairmontereaux. Určite si už o tejto knihe počul...      Bazaltras sa zamračil a podozrievavo na Nanet zagánil: „Mám zaručené správy, že knihy Alnardon máte. Všetci vedia, že sa z nich zachovali len dve kópie. Jedna je na dvore Krásneho Kráľa a druhú máte vy!“      „Keby si aj prehľadal celú knižnicu, knihy Alnardon nenájdeš, lebo tu jednoducho nie sú. Nemám prečo ti klamať! Ak by si bol len trochu vzdelanejší, vedel by si, že proroctvá o dieťati z Clairmontereaux sú v oboch knihách takmer totožné!“ Nanet sa v očiach hrozivo zaiskrilo: „Ako si prišiel ku svojim zaručeným správam, netuším, ale viem, že jednu kópiu knihy Alnardon má aj Hlavný mág v Ezhere.“      Bazaltras sa pred Nanetiným hnevom prikrčil. Bol si istý, že neklame. Jedna zo schopností, ktoré ho vyniesli na poprednú pozíciu u Hissatam bolo to, že vedel každú lož okamžite vycítiť. Niečo tu však nesedelo. Tie knihy tu predsa mali byť! Nikde inde sa k nim nedostane. Pre jeho paniu, a teda aj pre neho bol kráľovský dvor rovnako neprístupný ako škola čarodejníkov. Nanet Bazaltrasovi naozaj neklamala. Knihy Alnardon v knižnici neboli, lebo ich práve s veľkým záujmom čítalo Dievčatko ukryté v neďalekej izbe.      Dom bol Bazaltrasovi podozrivý čím ďalej, tým viac. Tušil, že mu  čarodejnice čosi taja. Musí tomu prísť na korienok. Ako by len tie dve mohol preľstiť... Tesné zovretie vzduchu mu ihneď pripomenulo, že sa vo svojich myšlienkach pokĺzol. Rýchlo sa na sestry podlízavo usmial.      „Nemôžete predsa porovnávať vzdelanie takých dám, ako ste vy, so vzdelaním obyčajného sluhu. Ja viem, že mi chcete pomôcť rovnako, ako by ste pomáhali mojej panej. Museli ma mylne informovať. Smiem teda nazrieť do tohto vzácneho spisu?“      „Isteže,“ uistila ho chladne Nanet a podala mu zväzok. Bazaltras ho vzal do ruky, ale bol taký ťažký, že ho skoro prikoval k zemi. Musel knihu chytiť oboma rukami a aj potom ju ledva vládal udržať a cítil, že ak ju hneď nepoloží, vytrhne mu ruky z kĺbov.      „Ak dovolíte, rád by som si s knihou niekde sadol,“ vydýchol sťažka a namáhavo sa tackal k písaciemu stolu vo výklenku s oknom.      „Pravdaže, milý Bazaltras, len si urob pohodlie,“ vľúdne ho ponúkala Seelia a v očiach jej len tak hralo, „nechceš si sadnúť radšej do kresla?“ Ukázala na druhý koniec miestnosti.      „Ďakujem, tu pri stole mi bude dobre,“ precedil namáhavo cez zaťaté zuby a Nanet mu už úslužne odsúvala stoličku. Kývnutím poďakoval a s vypätím všetkých síl položil knihu na stôl. Úplne zmorený si chcel sadnúť, ale Nanet odsunula stoličku priďaleko a keď si ju chcel prisunúť, zistil, že je to nad jeho sily. Zdúpnel.  Bol už celý spotený a uťahaný, dusil sa a telo mal dobodané a dopŕhlené. Len tak v ňom vrelo od zlosti a poníženia. Keby nie toho ustavičného zvierania, bol by až vrieskal od zúrivosti. Pozbieral zvyšky dôstojnosti, sadol si nepohodlne na kraj stoličky a naklonil sa ku knihe.      „Bazaltras, nebuď až taký nesmelý,“ posmievala sa mu Nanet, „len sa pohodlne usaď!“ A prisunula mu stoličku tak prudko, že ho temer pricvikla k stolu. Bazaltrasovi vyrazilo dych. Cítil sa ako v pasci. Trčal zaseknutý medzi stolom a stoličkou a ledva chrčal. Bola to veľmi hlúpa situácia, veď bez pomoci čarodejníc sa nebude môcť ani len postaviť. Nedal však na sebe nič znať a otvoril knihu. Ako sa obával, listovať v nej bola namáhavá práca. Každá stránka ako keby vážila celé funty, ale nakoniec sa po ťažkej lopote dopracoval k proroctvám Kašassi a pustil sa do čítania. Sestry z neho nespúšťali zrak a neušiel im maličký záblesk, ktorý sa zrazu mihol v krížencových očiach. Stretli sa im pohľady. Čokoľvek, čo pomôže Bazaltrasovi, je pre nich nebezpečné.      „Určite si vysmädol,“ nadhodila Nanet, „prinesiem ti šálku osviežujúceho čaju.“ A už jej nebolo.      Seelia sa medzitým vzniesla k policiam a o chvíľu sa vracala s náručou plnou kníh.      „Možno by ti mohli pomôcť aj mapy krajín pred rozdelením svetov a zápisky Suredi z Krajiny Drakov a...“ kládla knihy pred  Bazaltrasa. Ten na ňu zarazene pozrel. Jedna obrovská mapa sa nešťastnou náhodou zosunula na knihu, ktorú práve študoval, ale zdalo sa, že Seelia si to nevšimla.      „Počkaj, myslím, že tu ešte niečo pre teba máme,“ a už bola na druhom konci knižnice a hrabala sa v nejakých listinách. Bazaltras zápasil s mapou, no odsunúť ju z textu tak, aby mohol čítať, bolo nad jeho sily. Zrazu sa vedľa neho zjavila Nanet so šálkou pariaceho sa čaju.      „Ponúkni sa, Bazaltras, harmančekový čaj s čučoriedkami a škoricou. Si akýsi zmorený, nápoj ťa posilní,“ neodpustila si štipľavú poznámku.      Bazaltras mal čítania po krk, už bol naozaj zmorený. Sedel nepohodlne zakliesnený medzi stolom a stoličkou, zle sa mu dýchalo a škrabance po tŕní ho pálili. Keby len mohol tú knihu odtiaľto vyniesť, alebo aspoň niekoľko dôležitých stránok. Nie, to je beznádejné. Aj keby ich vládal odniesť, už len pri pokuse vytrhnúť ich, by sa asi zadusil. Ešteže má dobrú pamäť. Už teraz zistil dosť a bude to vedieť zopakovať pisárom na Hissataminom dvore takmer doslova. Už len pár stránok a zmizne z tohto pekla. Napäl všetky sily, aby tú obrovskú mapu odsunul, a tá sa s prekvapivou ľahkosťou poddala. Odletela nabok, pričom vrazila do stĺpca kníh, čo tam nanosila Seelia. Tie sa zvalili tak nešťastne, že prevrhli šálku a čaj sa rozlial rovno na roztvorenú knihu. Horúca tekutina vsakovala do papiera, písmená sa rozpíjali a starobylé stránky sa rýchlo menili na lepkavú, beztvarú hmotu plnú atramentových škvŕn. Nanet zhrozene vykríkla a spratúvala knihy zo stola. Seelia okamžite priletela a so zdeseným výrazom na tvári pomáhala sestre. Bazaltras tam len sedel a syčal od bolesti. Vriaca tekutina mu stekala priamo do rozkroku.      „Čo si rozum potratil?! Ako len môžeš byť taký nešikovný!“ zahrmelo mu do uší. Bazaltras sa od strachu, poníženia a bolesti prikrčil. Čarodejnice sa nad ním týčili s nahnevanými tvárami. Svetlo potemnelo. Do tváre mu zavial horúci vzduch, ktorý naberal na sile a menil sa na víchor, až ledva lapal dych.      „Táto kniha vydržala desaťtisíc rokov, no neprežila tvoju jedinú návštevu! Okamžite sa strať z nášho domu! Buď si istý, že sa Hissatam všetko dozvie! Budeme za knihu žiadať patričnú náhradu!“      Bazaltrasovi sa naježila hriva na zátylku. Knihy boli v Mezzarthys veľmi vzácne. Knižnica dvoch sestier mala hodnotu skoro ako celá ríša Krásneho Kráľa. Chcel sa odtiaľ ihneď stratiť, no nevládal pohnúť stoličkou, a preto musel, celý zdesený, ešte ponížene poprosiť čarodejnice, aby mu pomohli. Stačilo, aby Nanet mávla rukou a Bazaltras od stola odletel tak, že urobil niekoľko kotrmelcov. A už odtiaľ prášil tak rýchlo, nakoľko mu to len zovretie domu dovoľovalo. Keď bol konečne von, ešte sa pokúsil o akési hlúpe ospravedlnenie, ale ony ho hneď zahriakli. Pozerali za ním, ako krivká, až kým im nezmizol z dohľadu.      „Ten sa tu neukáže aspoň tristo rokov,“ uškerila sa Nanet a obe sa vrátili do knižnice. Seelia zľahka prešla rukou po zničenej knihe a tá sa začala narovnávať. Rozpité písmenká sa zlievali dohromady a postupne nadobúdali pôvodný tvar. Zakrátko sa sestry zahĺbili do čítania stránok, ktoré natoľko zaujali Bazaltrasa.      „Zaujímavé,“ ozvala sa o chvíľu Nanet, „myslíš, že by to mohlo byť Dievčatko?“      „Neviem,“ zapochybovala Seelia, „sú to nakoniec len báje, aj keď veľa z Kašassiných proroctiev sa vyplnilo. Bola by to veľká náhoda, nemyslíš?“      „Áno, bola by to náhoda, ale možné to je. Poďme sa na ňu pozrieť. Určite sa už poriadne nudí.“      Dievčatko našli schúlené v kresle spokojne spať.  Na stole ležala rozčítaná kniha a hromádka pokreslených papierov.      „Ty si jej dala moje farbičky?!“ zamračila sa Nanet, ale keď si prezrela obrázky, tvár sa jej rozjasnila. „Kde si sa naučila tak dobre kresliť?“ opýtala sa rozospatej dievčinky, ktorá sa medzitým na hluk prebudila.      „V škole,“ odvetila a zoširoka zazívala, „už odišiel?“      „Áno,“ usmiala sa Seelia, „trochu sme ho posúrili. Myslíš, že príde na to, že sme ho oklamali?      Mohol by nám narobiť nepríjemnosti,“ otočila sa k Nanet.      „Pochybujem. Ten samoľúby hlupák je taký presvedčený o svojej prefíkanosti, že by si to nikdy ani len sám pred sebou nepriznal.“      „Hovorí ti niečo názov Clairmontereaux?“ opýtala sa Seelia Dievčatka.      „Clairmontereaux? Nie. Prečo? Mala by som to poznať?“ začudovala sa malá, keď videla, ako vážne a dôležito na ňu pratety hľadia. „Nikdy som to meno nepočula. Aspoň si neviem na nič spomenúť... ale moja mama sa narodila v Montereaux, ak vám to pomôže, a volala sa Clair, takže ona by mohla byť Clair z Montereaux...“ uškrnula sa na nich veselo. Pratety to očividne zaujalo. Seelia vzala knihu zo stola a začala v nej listovať.      „Vieš,“ vysvetľovala pritom, „toto sú knihy Alnardon, napísané veštcami a čarodejníkmi z Tatrasavan v rokoch krátko po rozpade svetov. Sú to najmä báje a povesti, ale sú tu aj veštby, ktoré sa vyplnili. A jedna z nich je aj o... á, tu to je. Veštba o dieťati z Clairmontereaux od jednej z najúspešnejších veštkýň Kašassi. Bola to hrozná osoba, len tak mimochodom, špinavá a v jednom kuse opitá. Párkrát som sa s ňou stretla. Zomrela len pred tristo rokmi, a to už musela mať aspoň pätnásťtisíc rokov. Narodila sa ešte v staroveku. Vtedy sa o seba ešte príliš nestarali. Naviac, bola taká slávna, že mohla smrdieť na sto honov, ľudia, ba i králi, jej beztak zobali z ruky. Ale aby som neodbiehala. Počúvaj,“ začala čítať veštbu o dieťati z Clairmontereaux. O dieťati z Krajiny Drakov, ktoré prejde úplne nahé cez pupočnú šnúru svetov do Mezzarthys. Pomocou drakov premôže Temného vládcu z rodu južných kmeňov a znovu spojí svety do jedného. Začne sa tým zlatý vek, ktorý bude trvať štyritisíc tristo dvadsaťsedem rokov a štyristotridsať dní. Dievčatko počúvalo, a keď Seelia skončila, Nanet na ňu významne pozrela. „Sú to temer zabudnuté proroctvá. Ľudia im dlho verili, ale od rozpadu svetov už uplynulo veľa času a vystriedali sa viaceré generácie. Draci vyhynuli a týmto veštbám teraz už nikto neverí. Je to zvláštne, že to Hissatam zrazu zaujíma.“                                                                                                                í  ...nazad na úryvky   Ilustrácia na tejto stránke bola prevzatá z nasledovnej webstránky: Fantasy Art Design Wallpapers: