Recenzia z časopisu SME  Recenziu uverejňujeme s láskavím dovolením autora. Originál nájdete na stránkach SME online Recenzia/kniha Humor v čarodejnom svete Zdá sa, že na Slovensku sa konečne zjavila autorka svetových parametrov. Nie je to poetka ani rafinovaná feministka či prozaička píšuca rozsiahle úvahy o osude slovenských žien, ale autorka literatúry pre deti a mládež. Touto spisovateľkou je pôvodným povolaním architektka pôsobiaca v Sydney Muška Molitor, ktorá spolu s manželom Igorom napísala štvordielny román o podivuhodných príhodách Dievčatka z krajiny Drakov v paralelných svetoch a iných vesmíroch, ktorý čochvíľa vyjde aj v anglickej mutácii. Autorka, milovníčka fantastického sveta J. R. R. Tolkiena a kúzelníckych trikov Harryho Pottera, k nám prináša nový typ literatúry pre deti a mládež, v ktorom sa prelína dokonale vybudovaný príbeh, tajomná atmosféra, vtipné dialógy a nevšedná fantázia. Imaginatívne, a pritom až symbolicky reálne príbehy, krásne čarodejný svet krajiny Mezzarthys, večný boj dobra proti zlu očarí deti, ako aj dospelých. Príbeh Dievčatka, ktorého meno nemôžeme prezradiť (stále mu totiž hrozí nebezpečenstvo), začína sa v našom svete na planéte Zem. Po rôznych peripetiách a zásahoch temných síl z iných dimenzií sa Dievčatko ocitne v svete paralelnom, ktorý sa vyvíja inými cestami ako ten náš, preto v ňom musí zostať utajené a chrániť životy jeho obyvateľov a bojovať o ten vlastný. Jej nepriateľom je bytosť s nesmiernou mocou, žena ovládajúca temné sily, čarodejnica Hissatham. Dievčatko v boji proti zlu nezostáva osamotené. Pomáhajú mu dve slávne a krásne čarodejnice Nanet a Seelia, ktoré si viac ako vlastné čarodejnícke umenie cenia umenie kulinárske, a aj preto sa v knihe viac varí, ako čaruje. Humorom nabité dialógy a nečakané zvraty osudu, zrady, kúzla, prekvapenia, démoni a lesanky, to všetko už netrpezlivo čaká na čitateľa v prvej časti fantastickej ságy manželov Molitorovcov. Hoci sa autorka (väčšiu časť knihy napísala Muška Molitor) nevyhla istým naračným, kompozičným a tematickým stereotypom a latino-angloidne znejúcim pomenovaniam osôb a svojskou hybridnou archeologicko-mytologickou toponýmiou (tento žáner si to priamo vyžaduje), neodrazilo sa to negatívne na estetickej úrovni ani na kvalite textu. Na záver ešte jedna dobrá správa pre všetkých fanúšikov fantasy, čarodejníc, lietajúcich metiel, stredovekých mýtov a legiend: druhá časť tejto svojráznej rozprávkovej ságy zazrie svetlo sveta už koncom tohto roka. Žiaľ, viac už prezradiť skutočne nemôžeme, aby sme čitateľa definitívne nepripravili o pôžitok z čítania tohto dobrodružného, fantastického a napínavého príbehu. Muška & Igor Molitor: Dievčatko z krajiny Drakov. Prvá kniha Mezzarthys l Ikar l Bratislava 2005 PATRIK ORIEŠEK (Autor je doktorandom v Ústave svetovej literatúry SAV) [24. 6. 2005] Recenzia - Miloš Ferko (časopis Fantázia)   Recenzia - Miloš Ferko (časopis Fantázia)   Článok uverejňujeme s láskavím súhlasom autora - prevzali sme ho zo stránky BRLOH  http://www.brloh.sk/kniha.php?id_knihy=3520&ir=871 Molitor Igor & Muška - Dievčatko z Krajiny Drakov 17.6.2005   Lastovička pre leto slovenskej detskej fantasy Nový, fantastický príbeh je plný kúziel, záhad, zázrakov a prekvapení... Pred mnohými rokmi zo Zeme záhadne zmizol jeden celý svetadiel. Mocná bytosť – Zamykač času – ho premiestnil v čase a v priestore a vytvoril tak odlišný svet. V Mezzarthys si obyvatelia uchovali prastaré čarodejnícke schopnosti, okrem ľudí v nej žijú duchovia a nadprirodzené bytosti, čas tu plynie pomaly.. /z textov k prezentácii knihy/. Do spomenutej krajiny sa dostane Dievčatko. Aké dievčatko? Žiadne, respektíve len Dievčatko, meno nesmie byť vyzradené, lebo meno v sebe skrýva moc a moc spätá s menom tohto Dievčatka je nesmierna. Len ono sa dokáže postaviť zvôli krutej vládkyni Mezzarthys, ktorá jej zahubila matku, otca, strýka i babku. Avšak predtým sa musí ešte veľa učiť /medziiným čarovaniu a kuchárskemu umeniu od rozmarných tetušiek/, musí ešte mnoho zažiť – a predovšetkým nesmie prezradiť svoje meno. Ani neviete ako, budete jej držať palce. Knižku, presnejšie, prvý zväzok plánovanej série, o dievčatku napísali manželia pôvodom zo Slovenska - architekti, v súčasnosti žijúci v Sydney, Ružena /Muška/ a Igor Molitorovci. Podľa slov autorky jadro nápadu je asociáciou na ponurú rozprávku, ktorú počula v detstve od babičky. Ako sa text rozrastal, dostalo sa do neho i množstvo iného. Príbeh je nenásilne vybudovaný z obvyklých motívov na pozadí známych kulís. Starý dom, v ktorom straší a rozprávková ríša, kde všetko je inak; starý muž, tajomné náznaky, čierny kocúr, tajomno razenia poovskostevensonovského – a odrazu za nošu vysvetlení... Na vysvetlenie – Molitorovci vo svojom príbehu kombinujú postupy príbehu s tajomstvom, v anglofónnej literatúre rozšíreného a vďaka početným prekladom i u nás známeho žánra poviedky s klasickou fantasy. Nakoľko príbeh s tajomstvom zahmlieva, kým fantasy sa vyžíva v popisoch; keďže príbeh s tajomstvom obľubuje pokrútenú krivku sujetu, kým fantasy zasa priamku...cítime v texte miesta “skokov na nadmernú vzdialenosť” a podvedome sa bojíme o jeho nožičky. Nebojte sa, ustojí to, tak ako jeho hrdinka. Viac už z deja neprezradím, začítajte sa sami. Napriek zmienenej žánrovej rozkolísanosti si vás sviežosťou podania podmaní. Nevyumelkovaný, no predsa kultivovaný jazyk, hutnosť, miestami lakonickosť - a predovšetkým neprítomnosť pátosu, poúčania a cukríkovej sladkosti, troch strašidiel detskej fantasy u napodobňovateľov Rowlingovej, zaraďujú knižku v danom žánri rozhodne dosť vysoko. V kontexte slovenskej literatúry pritom ide o prvý počin tohto druhu. Verme, že neostane ojedinelý. Aby som však neprechválil a neprekontextoval, pokladám za potrebné uviesť, že Muška Molitorová je členkou Austrálskej spoločnosti spisovateľov – The Australian Society of Authors, takže írečitosť si musí zastrčiť valašku do gatí a smutne ožuvať oškvarok, premýšľajúc – ak jesto čím – prečo... . Bez ohľadu na národné či nadnárodné kontexty, bez ohľadu na žánrové škatuľky si však na záver dovolím skonštatovať, že Dievčatko v krajine drakov ponúka príjemné čítanie pre menších i väčších. Ferko Miloš (časopis FANTÁZIA) www.fantazia.sk   Recenzia - Lenka Gregušová Čáry-máry autorské či hókusy-pókusy epigonské? (Igor Molitor - Muška Molitorová: Dievčatko z Krajiny Drakov (Mezzarthys). Bratislava, Ikar 2005. 376 s.) Každá literárna konvencia raz začne smrdieť. Myšlienka, ktorou sa konvencia inšpirovala, sa vyčerpáva, konvencia pomaly zdochýňa. Väčšinu autorov-dravcov zvyčajne zápach zakapávajúcej konvencie odradí, tých vymýšľavejších - mrchožrútov naopak privábi. Naskytá sa im totiž príležitosť posledného využitia slabnúcej konvencie. Znegujú ju, obrátia naruby, a ak sa im pošťastí, stvoria konvenciu novú. Literárne postavy černokňažníkov, čarodejov, bosorákov, strigôňov, ježidedov, ako aj ich ženské náprotivky, figurovali v rozprávkových textoch najmä ako antagonistickí protivníci hlavného hrdinu, centrálne miesto v ohnisku fabuly mu mohli len ticho závidieť. Taký stav by mohol zaváňať diskrimináciou, nečudo, že sa v určitých obdobiach našli i autori rozhodnutí dané klišé narušiť. Jeden zo všeobecne známych pokusov o presun čarodejníckej postavy na pozíciu hrdinstva realizovala J. K. Rowlingová. Napriek tomuto posunu fabula jej rozprávkového textu naďalej zachováva i pôvodnú čarodejníkovu pozíciu protivenstva, schéma príbehu si tak nutne vyžaduje čarodejníkov najmenej dvoch. Jeden z fabulačných modelov žánru fantasy: čary dobra proti čarám zla sa ukázal čitateľsky globálne úspešný, pochopiteľne inšpiroval zástup ďalších autorov svetovej detskej literatúry- diskriminácia literárnych postáv s čarodejnými vlastnosťami sa tak môže javiť ako zažehnaná. Dnešný detský čitateľ si ju už isto vôbec neuvedomuje, keďže aktuálne sa mu ponúka nepreberné množstvo beletrie s touto tematikou, okrem J. K. Rowlingovej o jeho pozornosť podobnými zbraňami bojujú súčasní autori (Jonathan Stroud, Erik L‘ Homme, Cornelia Funkeová), k tejto ponuke sa pridávajú aj znovuvydávaní autori predchádzajúcej vlny záujmu o čary a prazvláštne fantazijné svety tvoriaci v rozmedzí 50. a 60. rokoch (J. R. Tolkien, C. S. Lewis, Ursula K. Le Guin, Lloyd Alexander). Prvotné zdanie ústupu diskriminácie sa teda môže ukázať i ako diskriminácia opätovná- tentoraz pozitívna. Vystavať plán deja, prostredia, po stáv na overenom modele sveta čarodejníkov láka vďaka záruke pravdepodobného čitateľského úspechu čoraz viac autorov tvoriacich pre deti a mládež. Vynára sa otázka do akej miery inšpirovala popularita rozprávkových próz uvedeného modelu spisovateľov „našských“. Najvýraznejšie stopy inšpirácie (žánrová forma: román, seriálovosť v zmysle rozdelenia textu veľkej epickej šírky do viacerých, len postupne sprístupňovaných dielov: dopredu avizovaná forma trilógie, miešanie prvkov literatúry pre starších čitateľov /fantasy/ s prvkami literatúry pre menších /autorská rozprávka/) nesie dielko slovenských manželov žijúcich v Austrálii, Mušky a Igora Molitorovcov: Dievčatko z Krajiny Drakov. Prvý diel tejto série, nazvaný Mezzarthys, vyšiel v roku 2005. Autori stavili na aktuálne príťažlivú fabulu- malé démonickou osobou prenasledované človieča sa dozvedá o magických schopnostiach svojich blízkych, uniká do, bežnej populácii utajeného, čudami a čarami prešpikovaného sveta (tolkienovský princíp puntičkárskeho kreovania alternatívnych svetov), človieča spoznáva zvláštny to svet i svet poznáva zvláštne to Dievčatko, ono to ešte nevie, no my už tušíme- Dievčatku prischla spasiteľská rola- v budúcich dieloch ju čaká boj s „najnajväčším“ zlom oboch paralelných svetov. Príťažlivosť svojho textu sa autori rozhodli zvýšiť využitím rekvizity dnes veľmi populárneho slovného tabu (spomeňme len Veď-Viete-Koho alias Lorda Voldemorta J. K. Rowlingovej či úspešnú japonskú animovanú rozprávku Cesta do fantázie a ukradnuté meno jej hlavnej hrdinky, dievčatka Čihiro). Nanešťastie, utajenie mena hlavnej postavy im spôsobilo isté štylistické problémy. Snáď v snahe zvýšiť pestrosť textu okrem pomenovania Dievčatko označujú svoju postavu i dievčinka, malá či naša hrdinka, takže vďaka pradávnej gramatickej odlišnosti stredného a ženského rodu, deti v jednej vete čítajú o ňom, no v nasledujúcej už o nej. Tento zmätočný jav sa najvyhrotenejšie vyskytuje asi v takejto podobe: „Napokon vysvetlila Dievčatku, ako sa varí čokoláda a naučila ju jednoduchý recept, ktorý mala odovzdať pratetám ako darček od nej z Krajiny Drakov.“ (Molitor M & I, 2005 s.56) Ďalšou problematickou stránkou knihy je ono dvojautorstvo, textu akoby chýbala jednotnejšia koncepcia: Nesúdržný spôsob rozprávačského prístupu (raz skrytý vševediaci rozprávač, inokedy pokusy o Ja-Vám rozprávanie). Nesúdržné charaktery postáv (psychika Dievčatka sa raz javí ako rýdzo naivná, inokedy veľmi vyspelá, intelektuálska, so sklonmi ironizovať svoje okolie) Nesúdržnosť celkovej atmosféry (raz epizódy s infantilným vyznením - napríklad rozbaľovanie vianočného darčeka, v ktorom sa nachádza malý psíček, ploché strašenie detských recipientov typmi ako „starec s pokriveným úškrnom“, zvrátená učiteľka literatúry, démonické čierne mačiatko, inokedy zas náročnejšie opisy zákonitostí, zvláštností, mytológie a histórie krajiny Mezzarthys ) Ťažko teda odhadnúť ideálneho príjemcu diela, v niektorých častiach môže kniha osloviť začínajúceho, v iných zas pokročilejšieho detského čitateľa. Napriek všetkým nedostatkom dokáže toto dielo potešiť i niekoľkými umelecky silnými obrazmi (pôsobivé vystihnutie zmyslových vnemov prvý krát /v niekoľkostoročnom!/ živote plačúceho človeka), originálnymi nápadmi (zaujímavosti o povahe rôznych kúzel, nová verzia rozprávok o boji princov s drakmi či čarodejnícka teória, že varenie je rovnocenné, ba nadradené tzv. vysokým umeniam) a prekvapujúco vykonštruovanými pointami (pointa s knihami Alnardon, pointa prekabátenia démona Morkleta). Stačí však jedna veta, jedinká veta, a na vymenované pozitíva knihy je vrhnutý tieň, taký zvláštny hnedučký, súmerne obdĺžnikový, dokonca aj vábne vonia: „Ach,“ vydýchlo Dievčatko od úžasu, „stále som si myslela, že Lindt je najlepšia čokoláda na svete, ale teraz vidím, že som sa mýlila...“ Obrázok čokolády značky Lindt sa dá uzrieť aj na letáku priloženom ku knihe... zdá sa veru, že už i v slovenskom Rozprávkove začína prebiehať chladnokrvná detronizácia. Do trónu dobrých čarodejníc Fantázie a Etiky začína dobiedzať mocná démonka: Reklama. Naša mama je bosorka! Toto si o svojej mamičke myslia Dominik a Natálka, malí hrdinovia rozprávok Gabriely Futovej. Svojej matke vôbec nekrivdia, je to čistá pravda. Urozprávaný Ja-rozprávač Dominik nám vyrapoce všetko, čo so sestrou od momentu tohto maminho „coming-outu“ zažili, zastaví sa až vtedy, keď narazí na odhalenie nové: Náš oco je bosorák! Tento text je Futovej prvotinou, svojím ustrojením predznamenal charakter jej ďalších próz - súčasné, či už normálne, alebo paranormálne javy sveta, videné očami tých menších z nás. Zdá sa, že spisovateľka sa podujala rozvíjať najmä poetiku tzv. autorov generácie detského aspektu. Darí sa jej to. Rozprávania jej hrdinov vyznievajú nenútene, prirodzene, živo. Dospelá autorka ja skrytá, nahmatať ju možno práve vďaka zvolenej tematike. V oboch dielkach, ktoré sa ňou inšpirujú /Naša mama je bosorka! (2000, 2004); Keby som bola bosorka (2003)/, badať totiž zreteľný ironický nadhľad, vysmievavé laškovanie s populárnosťou čarodejníckych námetov. Dominik a Natálka sa ešte dostávajú do kontaktu s čarami skutočnými (no zároveň neskutočne popletenými- pozor- bosorácke knihy sa nesmú kopírovať!), parodickým sa javí hlavne záver- vďaka oteckovmu priznaniu sa z bežnej slovenskej populácie vymkne jedna celá rodinná bunka a nás „normálnych“ je už zas o čosi menej. Peknučkú namyslenú Mimku, postavičku knižky Keby som bola bosorka, ironický odstup autorky lapne už na začiatku a do konca nepustí. Mimka sa nám sťažuje, že napriek tomu, že na školskom karnevale bola v úžasne „in-ovom“ kostýme bábiky Barbie, namiesto nej vyhrala akási škaredá Striga Giga. Gigino víťazstvo si nedokáže vysvetliť inak, než jej zákernými čarami, stoj-čo-stoj sa chce preto naučiť čarovať aj ona. Aj sa nám bude zdať, že dievčatku sa to podarí, no záver nám dačo iné odhalí, chichotavý smiešok mystifikácie. V istej pasáži Gabika Futová realizuje aj malý intertextuálny odkaz na seba samu- Mimka sa ocitá v knižnici, tu chce nájsť nejaké knižky o bosorkách: „Prezerala som jednu po druhej, ale názvy mi nič nehovorili: Čarodejná metla, Malá bosorka, Naša mama je bosorka...“ Môžeme teda konštatovať, že čarovanie je vo Futovej prózach nielen tematizované, ale i veselo pranierované - ironizované. Detronizovaná Fantázia tak dostala celkom milú šancu- schovaná za Reklamin vyčačkaný trón, môže jej v nestráženej chvíli robiť rožky, ukazovať nosisko dlhočizný... LENKA GREGUŠOVÁ   copyright Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska Laurinská 2, 815 08 Bratislava Ročník 1 Číslo 8 November 2005   http://www.aoss.sk/index.htm   Recenzia - Old elf inn   Molitor Igor a Muška: Dievčatko z krajiny drakov   Článok zverejnený 08. 11. 2006, autor: Annun (hostinsky[zavinac]annun.sk)   RECENZIU nájdete na webstránke Hostinec u Starého Elfa   Slovenská fantasy venovaná mladému publiku ožila. Za posledný rok a pol sa na pultoch kníhkupectiev objavili postupne až tri knihy od dovtedy neznámych autorov vystupujúce pod spoločným názvom Dievčatko z krajiny drakov. Po tom, čo som za týždeň zhltol všetky diely mi nedá nepodeliť sa s vami o svoje dojmy. Najprv treba povedať jedno: dievčatko nie je Harry Potter. Preto ho s ním v nasledujúcom texte nebudem porovnávať. To len, aby bolo jasno. Ústredným motívom všetkých troch kníh je osud dievčatka (ktorého meno sa počas celého deja nedozvieme), ktoré sa za dramatických okolností pomocou portálu dostane z nášho sveta do sveta Mezzarthys, čo je miesto plné mágie a bájnych bytostí. Kedysi dávno to bol len jeden zo svetadielov našej planéty, no neskôr ho tajomný a mocný Zamykač času oddelil a nový svet začal existovať vo vlastnom časopriestore. Postupom času u nás mágia vymizla a na scénu nastúpili technológie, no v Mezzarthys ostali zachované staré tradície a starý spôsob života. Dievčatko tam musí premôcť svoju úhlavnú nepriateľku, zlú čarodejnicu Hissatam, ktorá spôsobila smrť jej matky, otca i babičky a teraz sa usiluje o absolútnu moc. Zažije popri tom mnoho dobrodružstiev, zakúsi magického i kuchárskeho umenia a spozná veľa nových priateľov i nepriateľov. Motív je teda relatívne klasický, no výborne spracovaný a pre detského čitateľa aj nadmieru vhodný. Veď kto v detstve nesníval o tom, že sa raz zobudí v neznámom, vzrušujúcom svete a stane sa hrdinom? Mezzarthys Prvá kniha sa skoro celá venuje pobytu dievčatka u svojich tiet v Mezzarthys a bohužiaľ je podľa mňa z celej trilógie najslabšia. Hlavný problém tkvie v tom, že sa za tých tristopäťdesiat strán len o minimum posunieme na hlavnej dejovej línii a miesto toho sa budeme len veľmi pomaly a zjemna motkať po najrôznejších, často spolu nesúvisiach dejových odbočkách a samostatných príbehoch. Dalo by sa povedať, že štruktúrou pripomína prvá časť skôr zbierku poviedok, ktorá nám pripraví kulisy, predstaví hlavné postavy a vytvorí atmosféru, no nepovie skoro nič o deji samotnom. Taktiež sa tu veľmi prejavuje fakt, že knihu písali dvaja ľudia – jednotlivé kapitoly sa od seba často líšia hĺbkou (od tých relatívne infantilných, až po tie temné, strašidelné, alebo odborné) a i samotné dievčatko niekedy pôsobí dospelejšie a niekedy viac detsky. Vadili mi i často trochu naivné riešenia problémov, ktoré skoro zaváňali deus ex machina (nedá mi nespomenúť hlavne modré červy), no to je zrejme spôsobené skôr dátumom môjho narodenia, ako chybou autorov samotných. Čo sa autorom podarilo dokonalo, je vykreslenie celého sveta. Vďaka krásnym, poetickým opisom, jednoduchým, rozprávkovo ladeným postavám a príjemnému humoru sa im podarilo vytvoriť obraz krajiny, po ktorej by sa naozaj rada túlala nejedna detská duša. Nepokazia ho ani angličtinou zaváňajúce názvy (ktorých je naozaj veľmi veľa v celej trilógii a už onedlho sa v nich vôbec nebudete orientovať), ani nedostatok konkrétnejších informácií. V skratke, závidel som dievčatku. A jediné, čo mi naozaj chýbalo ku šťastiu, bola pekná, veľká mapa. Tajomstvo Legelynu Naozajstné poklady a dobrodružstvá si pre vás prichystala až kniha druhá s podtitulom Tajomstvo Légelynu. Tu sa celá koncepcia dramaticky mení a namiesto samostatných poviedok vás čaká jednoliate dobrodružstvo dievčatka a jej kamaráta Dereqa, ktoré sa začína ich únosom pirátmi a končí až o niekoľko stovák kilometrov a mnoho týždňov neskôr. Aj keď treba povedať, že o Hissatam samotnej sa toho stále povie žalostne málo, tu už konečne budete mať pocit, že sa deje niečo veľké a dramatické. Dereq a Dievčatko z neznámeho dôvodu prenasledujú nebezbeční a krvilační banditi, čo ich núti neustále napredovať ďalej a odvážne prekonávať každú prekážku. Tento štýl rozprávania ide autorom veľmi dobre a aj keď značne pripomína klasické „putovanie“, známe skoro zo všetkých fantasy kníh, nebudete sa pri ňom nudiť. Molitorovci sa nezľakli cudzieho sveta a vyťažili maximum z toho, čo ponúkla ich fantázia. Môžete sa tešiť na hrozivých lesných démonov, na tajomné, moderné a technikou zaváňajúce kráľovstvá, na artušovských rytierov i na bosorky zamknuté vo vysokých vežiach. Autorom sa dokonalo podarilo vykresliť aj rozvíjajúce sa priateľstvo medzi hlavnými hrdinami – spočiatku skôr nedôverčivý a možno i trochu nevraživý vzťah sa postupne pretvára a mení na pevné puto (na romancu sa ale netešte – obaja aktéri sú na to príliš mladí a príliš nevinní, čo je len dobre). Dievčatko i Dereq sa menia a s pribúdajúcimi dobrodružstvami sa učia spoliehať sa jeden na druhého a pomáhajú si prekonávať ťažké situácie. Jediné, čo ma v tejto časti možno trochu sklamalo, je samotný koniec, ktorému chýba akési dramatickejšie vyvrcholenie. Ešte aj veľmi sľubné odlúčenie Dievčatka od Dereqa sa nakoniec akosi vyrieši samo a nám ostane v ústach len slabá príchuť toho, čo všetko sa mohlo ešte stať. Chrám duchov Po dvoch dieloch a skoro šesťsto stranách sa konečne dostávame k tomu, čo nám bolo celý čas podávané len v náznakoch – k samotnej Hissatam a ku jej stretu s Dievčatkom. Tretí diel rozoberá to, čo sa stalo po návrate dievčatka zo svojho dobrodružstva s Dereqom a je plný odhalení o minulosti hlavnej hrdinky, no i jej rodiny a sveta ako takého. Taktiež sa z neho veľa dozvieme o tom, ako funguje v Mezzarthys mágia, ktorá, i keď ma osobne trochu sklamala tým, že v nej neexistuje akýsi poriadok či logika, je stále vykreslená atraktívne a pre deti určite zaujímavo. A nakoniec, v treťom diele dostala konečne väčší priestor zrejme najpopulárnejšia postava medzi mladými čitateľmi – kocúr Vassillii, ktorý neraz uvoľní napätú atmosféru a dokáže rozosmiať tak, ako nik iný. Vykreslenie vyhrocujúceho sa konfliktu a najrôznejších politických a spoločenských vzťahov vás môže trochu sklamať, hlavne ak ste vo fantasy literatúre sčítanejší a máte za sebou aj niektoré z tých dospelejších románov. Treba povedať, že celá zápletka po vysvetlení súvislostí začína pôsobiť trochu nereálne a naivne a hlavne spôsobí, že Dievčatko zrazu stráca akúkoľvek dôležitosť v boji proti Hissatam a stáva sa skôr len „jednou z mnohých“. Potvrdzuje to aj fakt, že väčšiu časť knihy sa venuje oživovaniu svojej babičky a hlavný úder Hissatam zasadí akoby len náhodou a nepriamo. Pri konečnej konfrontácii so zlou čarodejnicou už nemá okrem ďalšej šťastnej náhody skoro žiaden vplyv na vývoj celej veci. Ťažko povedať, možno to bol naozaj zámer a autori chceli jednoducho vytvoriť situáciu, kedy sa dievčatko o skazu Hissatam postará nepriamo a bez toho, že v sebe muselo objaviť nejakú super tajnú super-super-super moc, no mňa to sklamalo. Čakal som, že hlavný hrdina bude mať v deji aj dôležitejšiu úlohu ako len to, že zdvihne zo zeme papierik, či že celkom nezávisle od hlavnej zápletky vypustí z krištáľu starobylú bytosť. A tak sa nakoniec Hissatam skoro len mimochodom ocitne medzi porazenými a dievčatko je zrazu slobodné. Aj po porazení zlej čarodejnice však zostáva mnoho otázok nezodpovedaných a vy máte pocit, že všetkému ešte nie je koniec. Mne už neostáva iné len povedať, že i napriek kritike, ktorej sa z mojej strany na Dievčatko znieslo celkom požehnane si myslím, že to je ideálny darček pre vaše ratolesti, či mladších súrodencov. Všetky knihy sú písané veľmi čitateľným, hravým štýlom, dokážu rozosmiať o rozosmutniť a nechýba im ten pravý nádych detského sna. A ktovie, možno po nich v záchvate túžby po návrate do detských rokov siahnete aj vy – ak tak spravíte, určite vás Igor a Muška svojim dielom neurazia. Lebo písanie im očividne ide. PS: autori už usilovne pracujú na ďalších pokračovaniach dobrodružstiev malého dievčatka, tak im držme palce.